19.5.2014

Pozeraním životov iných, tých virtuálnych, som na niečo prišla. Alebo si to skôr potvrdila. Koniec koncov záver spočíva v jednej otázke: Prečo prekrista každý okolo mňa myslí len na seba? Uvedomujem si, že vyhlásiť niečo podobné a pohoršovať sa nad tým znamená, že chcem aby mysleli na niekoho iného, napríklad na mňa, a to zas, že myslím na seba, a to určite znamená, že som taká istá ako všetci ostatní. Čo pravdepodobne až taká veľká lož nebude, ale istým spôsobom ma to stále rozčuľuje. Prečo nikto nechce potešiť maličkosťami niekoho na kom mu záleží. Všetci sú tak strašne zahĺbení do seba a do toho ako sa začleniť, že zabúdajú na tie najmenšie gestá ako je úsmev, nečakaná pomoc, rada, jednoducho niečo, čo urobíte nezištne pre svoje okolie. Nie, nie som samaritán, len nekonečný snílek. Napríklad, keď medzi dvoma neznámymi preskočí iskra, nesnažia sa premeniť to na niečo pekné, miesto toho hrajú hry ako je nezáujem a čakajú, že ten druhý to potom bude brať ako výzvu alebo si jednoducho zistia meno a nájdu si to na Facebooku. Prečo preboha? Nie je omnoho ľahšie prísť k tomu človeku a povedať mu: Hej, istú dobu si ťa všímam, keď si ráno kupuješ kávu a všimol som si, že si všímaš aj ty mňa, tak ma napadlo, že nepremárnim šancu a raz by sme si tú kávu mohli dať spolu a zistiť o sebe viac než že máme radi late. Neviem možno je to uhodené a až moc filmové a možno to vedie k odmietnutiu, ale podľa mňa to rozhodne stojí za to. Pretože je to ľudské. Urobiť niečo. Mám dosť zadaných chalanov a ich trápnych očividných náklonností len kvôli tomu, že sú opití, alebo je ich dievča mimo mesta a oni sa nudia, alebo vyzerám ako jednoduchá korisť, som mladá a ich životy sú bez podvádzania nezaujímavé, alebo sú to jednoducho kreténi. Mám dosť aj tých opitých nezadaných. Viem, že ľudia, ktorí sú spolu dlhé roky sa streli na rôznych miestach, aj na internete, na zoznamke v časopise, v bordeli, čo sa asi nikdy nestalo, jednoducho hocikde. Jediné čo chcem, je stretnúť niekoho nového, niekoho, kto vie čo chce a dokáže to povedať aj neznámemu dievčaťu, človeka, ktorý stojí nohami pevne na zemi a osloví ma, pretože to tak práve cítil, neplánovane a spontánne. Niekoho úprimného, s čistou hlavou. Človeka, čo sa vie radovať z maličkostí ale zároveň myslí na veľké sny, ale hlavne niekoho, kto mi ukáže, že nie som jediná, ktorá hľadá úprimnosť tu, kde žijeme a zaujíma sa o ostatných. A ešte verí v niečo takmer nemožné. Takmer, takže šanca tu je. A na tom jedinom záleží.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu