Jesenná fatamorgána

Kráčala som mokrou Zlínskou ulicou, dážď mi padal na dáždnik s mojou večne modrou oblohou. Rozmýšľala som ako to všetko zvládnem. Bola som tu deň a mala som pocit že to čo odo mňa vyžadujú sa vymyká mojim schopnostiam. V hlave som si však povedala že to skúsim a uvidím ako to pôjde. Vo svojom zamyslení som sa obzrela a bol tam. Mal jeho vlasy aj výšku. Stál ako on. Zastala som a vyjavene čumela. Prebrala ma len jedna veľká kvapka čo mi crnka o malý pehatý nos. Jasné že som vedela že to nieje on . Jasné že som vedela že tu je to nemožné. No i tak som sa potešila. Chýbal mi a jesenné lístie začínalo pomaličky opadať, čo znamenalo že už je to niekoľko mesiacov. Cestou do môjho provizorného domova som rozmýšľala kde som bola pred rokom . Nebola som sním. Trápila som sa . Rozmýšľala a bojovala som s veternými mlynmi. Nakoniec som prehrala no napriek tomu som bola silnejšia ako kedykoľvek predtým. Pripravená žiť odznova. Plná elánu so všetkými tímy vecami ktoré boleli tak hlboko že som to prestala vnímať. Za rok som absolvovala toľko odchodov a rozchodov že som si priala žiť chvíľku normálne. To si želám aj teraz. Ale jedno viem, už sa nebudem vrhať do vzťahov do ktorých nebudem schopná investovať všetko . Ešte chvíľku sa však potrebujem utápať v minulosti a možno v hlave všetko poukončovať. Mužov nadobro nasadiť na vlak ktorý nemá návratný lístok a začať odznova. Doteraz som sa ponárala stále hlbšie v minulosti pretože som vedela že som strela toho pravého a veľmi dlhú dobu som v tejto predstave žila a žijem aj teraz . Pokúšala som sa ju zahodiť a utopiť ale nešlo to. Stále som si žila svoj dokonalý imaginárny svet v hlave a dúfala som že sa to raz vráti. Vrátilo na pár okamžikov. No my ľudia pálime mosty a pritom v duši vieme že bez toho jediného mostu sa už nikdy nedostaneme na ten krásny ostrov kde skáču hrochy a pandy lozia po stromoch. Hľadáme lásku tam kde nieje a tam kde je sa ju snažíme zabiť. Sme my hlúpi...A tak čím sme starší je pre nás ťažšie pustiť si niekoho k nášmu ubolenému srdcu. Sme " poučení " ranami. No treba dúfať veriť že napriek všetkému sme schopní ochotne a vrúcne milovať. Pochopiť zas čo je to láska. A možno nás to len treba zase naučiť. Možno nám treba učiteľa ktorý nás naučí láske čo hory prenáša a hreje pri srdci v dlhé zimné večery. A tak nám všetkým želám aby sme stretli niekoho kto nás opäť naučí vrúcne milovať a pomôže zabudnúť na minulosť.

„Je těžké zapomenout na někoho, kdo nám dal tolik nezapomenutelného.“

 Denník

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu