Všetko je tak nové a tak iné . Už veľmi dlhú dobu som nebola takto sama. Deti so sestrou sú na dovolenke , najlepšia kamarátka je s chalanom a ja som bez chlapa.
Ako si to všetko na mňa doľahlo a ostalo mi smutno. Viem že toto je len obdobie a to raz skončí. Že možno raz toto budem nazývať staré dobré časy. Ale každý má proste city a pocity ,každý má svoje sny a keď zrazu všetko padne ako domček z karát tak to bolí. Viem že som natom stále veľmi dobre , stále je mi lepšie ako predtým ,ale aj tak raz začas proste musí prejsť tou škrupinkou niečo čo mi ukáže že som stále len človek. Človek ktorého niečo bolí a niekto mu chýba. Ja sa jednoducho nedokážem zo dňa na deň dať dokopy a tváriť sa ako by sa nič nestalo. Môžem sa snažiť, môžem chcieť a môžeme sa mi to z časti dariť ale nikdy nevymažem spomienky ktoré mám pred očami. Nikdy nevymažem oči , úsmev a pocity. Nech robím čokoľvek proste zo seba nezmyjem ten pocit.
City sú veľmi krehké a predsa každý z nás má právo na tie vlastné , na prežívanie pocitov svojim spôsobom. Posledný týždeň som sa snažila ich potlačiť snažila som sa . Moju bolesť však nárek nezmierni iba prezradí a to predsa nechcem .
Nechcem aby ma niekto ľutoval aby mi niekto hovoril neustále to bude dobré príde niekto iný , aby sa ma stále niekto vypytoval ako sa to stalo a prečo. Nechcem odpovedať na neustále otázky a sypať si do rán soľ. Chcem si to prežiť sama a pred nikým neplakať. Jediní ktorí videli môj plač boli moji rodičia. A tí ma poznajú natoľko aby vedeli že ak budem chcieť všetko im poviem ak nebudem chcieť proste sa uzavrem pred svetom a nechám si to pre seba.
Som silná. Áno tak by ma videli momentálne všetci ľudia na okolo. Okrem jednej jedinej osoby ktorá mi voláva každý deň pretože vie že aj keď poviem je mi dobre , vie že nieje . Že za tým úsmevom sa skrýva niekto kto už ľudom nechce ukazovať svoje pocity z dvoch dôvodov za prvé nechcem aby si o mňa niekto robil starosti a za druhé nechcem aby som bola pred niekým za psychopata. I keď mne príde ako totálne bláznovstvo to ako sa chovám teraz. Je to pre mňa neprirodzené ale pre spoločnosť akceptovateľné. A tak to má byť nie ? Ste iný ako ostatní tak ste blázon. Tak sa chovám ako ostatní a nikto ma nepovažuje za psychopata ani za nič čo by sa vymykalo z priemeru .
Potichúčku si plačem doma v noci a ráno sa snažím vsugerovať že všetko je tak ako má byť. A cez deň sa hrám na toho najšťastnejšieho človeka ako sa len dá. A ide mi to... Myseľ má neuveriteľnú moc.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár