Občas túžim tú krabicu spáliť ale potom si poviem že by bola škoda zahodiť všetky spomienky a zbaviť sa ich. Minulosť treba nechať za hlavou a ísť ďalej. Len je to občas veľmi ťažké. Ťažké je ísť ďalej keď sa bojíte.
Bojím sa. Spravila som si svoj plot. Nikdy mi nikto už neublíži.
A tak sa bojím či som schopná ešte niekedy milovať. Cítim sa bezcitne a ľudí odháňam len preto lebo viem že mi môžu ublížiť. A to predsa už nechcem dovoliť. Bojím sa ukázať niekomu kto som. Bojím sa niekomu ukázať svoje srdce aby mi neublížil. Dokážem niekoho mať strašne rada ale nedovolím sama sebe niekoho ľúbiť pokiaľ som si neni 100% istá že to cíti on ku mne . A preto som si vybrala takúto zvláštnu samotu nesamotu. Nedokážem sa rozdať celá keď som neni istá . Nedokážem dávať ľudom všetko keď sa bojím že ma zase sklamú.
Tak si dnes po tme vybehnem na prechádzku sadnem si na lavičku poplačem si a vrátim sa domov ako ten silný človek ktorý sa každé ráno budí v mojej posteli. Ktorý neplače . Ktorý nerieši. Ktorý nič od nikoho nechce no podvedome túži po tom aby ho niekto chytil dovolil mu plakať a povedal že všetko bude fajn. Ale ja predsa už neplačem. Ja predsa už nie som tá . Nie som to čo som bývala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
aero
20. 5.mája 2013 22:36
nerob si zle .. ja už nič nemám, len jednu mikinu.. nič viac ..
Napíš svoj komentár