Topím sa. Ponáram hlavu pod vodu a nemôžem sa nadýchnuť. Poväčšine ma zachránia , zachránim sa sama. Ten hnusný pocit však cítim. Nedýcham zavriem oči a cítim tlak. Tlak na prsiach, na srdci . V kútiku duše niečo chce aby som nenašla východisko aby som sa utopila a ten ďalší kútik kričí vynor sa . Rýchlo kým stratíš poslednú nádej, iskru , kyslík. A potom sa zachránim ale s pocitom že musím odísť veľmi veľmi ďaleko na dlhú dobu. Nemám na výber buď odídem alebo ma nejaká sila nechá utopiť sa. Navždy zavrieť oči a odísť od všetkého čo milujem .

Fotografovanie , priatelia a práca to jediné je mi teraz sväté . Tým plním čas a myseľ. Rutina ktorú neznášam napĺňa moje pracovné dni za ktoré som vďačná pretože odvádzajú moju myseľ od vzťahov. Od toho čo ma čaká. Dva extrémy buď ma zoberú na výšku a odídem a už nikdy sa nevrátim alebo budem musieť pracovať a ostanem v tejto zlatej klietke rutiny. Budem si musieť nájsť nejaké bývanie a odísť. Alebo tu ostanem a budem pár rokov trpieť tú zviazanosť a znášať hlúpe reči a hádky ktoré nenávidím. Tak či tak som sa už dávno v sebe utopila a nechávam mŕtvolu unášať s prúdom . Pomaly sa plaví ako plťka len bez prístavu a bez poslania.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
aero  24. 7. 2013 13:04
nesmieme sa nehať utopiť.. aj keď ten tlak, presne viem o čom píšeš, ale to sa zmení, všetko musí mať svoje východisko, a všetko zvládneš.. keď budeš chcieť,..
Napíš svoj komentár