Od kedy sme sa rozišli videla som ta 1x bola to prvá noc v mojom byte a ja som išla na jeden pohárik vína.Mala som v pláne užiť si tú prvú noc. Pamätať si čo sa mi sníva a keby to bolo pekné dúfať že sa to splní. Jeden jediný pohárik. No keď som ta videla nie len že som sa potkla čo vyzeralo že mám za sebou už tých pohárikov viac ale bola som totálne na dne. A tak som pila, pila, pila, tancovala, bozkávala som sa babou ktorá po celom bare rozprávala že som jej láska, šmykla sa na parkete a spadla do mláky z vína, sedela pred barom a vôbec nevedela kde som. Vracala som do mojich nových Guess topánok po ktorých som tak túžila. A vôbec ale vôbec neviem ako som sa dostala do toho novučičkého bytu ktorý som deň predtým kúpila. Z noci si nepamätám skoro vôbec nič. Len útržky. Som zmätená. Som smutná. Bolí to. Alkohol. Bolí to menej. Alkohol.Tancujem. Alkohol. Nič necítim.Alkohol. A hrozné ráno. Tak neuveriteľná bolesť sa po fľaške vína zmenila na jednu čiernu dieru. Nič. Výpadok. Bola som tej fľaške vďačná. Bolo mi síce strašne zle ale každá fyzická bolesť je milion krát lepšia ako psychická. To bola posledná noc kedy som takto pila. Viac som vonku nebola. Viac ta nevidela.




Najviac smiešne na tom celom je že tam bol on. Len ma tak strážil a nič nevravel. Len ma tak doviedol domov a uložil spať. Ráno tam už nebol no spal u mňa aby sa mi niečo nestalo. Neboli sme spolu. Vyzeralo to že už ani nikdy nebudeme. Bolo to zvláštne ráno. Priniesol mi vývar a donútil ma ho zjesť. Nekomentoval noc pred tým a ja som sa nechcela o tom baviť. Potrebovala som aby ma zachránil. Alebo vlastne len stál pri mne keď sa budem zachraňovať sama. Aby ma z diaľky strážil. Objal ma a odišiel 1000 km preč. Nebola som vtedy schopná ho milovať. No bola som mu nesmierne vďačná že on jediný tu pre mňa ostal. Všetci ušli keď spoznali kto som.Niektorých som odohnala. No on ostal. Odháňala som ho. Posielala som ho preč a on neodišiel. Ani celé tie mesiace keď som nevedela čo bude ďalej ani on to nevedel. Len akoby sme boli pre seba prístavom v mori. Miesto kam sa vždy môžeš vrátiť. To mieste kde ti vždy v noci a búrke svieti maják . To sme pre seba boli. Dva majáky. Svietiace v tme. Bez očakávaní.

Volali sme si každý jeden deň.

Písali si. 

Posielali fotky z našich životov.

A nejako do toho spadli. 

Prvé mesiace mi bolo nehorázne ľúto že človek hoc je 1000km odo mňa si nájde čas mi zavolať, chodiť domov vždy keď môže aj keď je to len jeden deň. A človek ktorý bol odo mňa vzdialený 130km nebol schopný mi zavolať alebo ostať so mnou dlhšie ako musel ... Bolo mi to ľúto. Kým som nepochopila že ide iba o to čo ten človek chce. Čo je v jeho živote prioritou. 

A tak išiel život.. žili sme si my dvaja po svojom hoci každú chvíľku spolu. Na internete na telefónne raz za dva týždne spolu. 

Na začiatku októbra sme sa rozhodli skončiť všetky iné rozpracované vzťahy nevzťahy a zatresnúť všetky zadné dvierka. A skúšame to. Niektorí sa neustále vypytujú kedy sa už vezmeme. Niektorí kedy budeme mať babätko. A niektorí keď sa nedívame kývu hlavou že sme blázni. Nemyslím že by sme to riešili ako kedysi. Sme iní. Obidvaja vieme že spolu byť nemusíme. Ja mám svojich obľúbencov on svoje obľúbené ... A vieme že to budeme ťahať kým budeme chcieť. Kým budeme šťastní. Inak nie. Toľko sme toho preskákali že to čo je teraz je niečo iné. Nenútené. 

A aké je to chodiť po 10 rokoch s Vašou prvou láskou ? 

Pamätáte si ako vonia po ránu. - No teraz viete že sa ho ráno nadýchnete a nemusíte nikam ísť. Môžete spolu raňajkovať. Môžete si dať rannú sprchu a nikam sa neponáhľať. Lebo ste dospelí. 

Pamätáte si ako mu bije srdce. - No jeho údery sú silnejšie a rýchlejšie. Spevnené rokmi. 

Pamätáte si že vám vždy rád pomohol -No teraz sú jeho problémy aj vašimi. Ste tím. Má problém ? Je to aj Váš problém. Ja mám problém viem že sa spýta ako to vyriešime. Spolu. 

Pamätáte si ako ste sa tešili že budete mať deti. - No a zrazu to môže byť realita. Zrazu rozmýšľate či vo vás nerastie dieťa. Malé krásne teplučké voňavé a vaše. Viete že teraz by to dieťa nebol problém ale radosť. Teraz tieto nezmyselné sny dávajú zmysel. 




A to je dospelosť. Viac rozumu, viac opatrnosti, viac rozvážnosti ... Lebo všetci len stárneme. Všetci len dospievame.  Ľutujeme naše chyby ale hľadáme v nich poučenie. Hľadáme len prístav kde sa môžeme ukryť keď príde búrka...

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
11  27. 2. 2017 16:48
Dobre chápem, že si začala chodiť s pánom Friendzoneom?
Napíš svoj komentár