Nie nie nehnevám sa.
Som iný človek.
Chápem to.
Sme iní.
Odlišní.
Emočne.
Inteligenčne.
Nevidím ta. A ani nechcem.
Tajne dúfam že odídeš veľmi ďaleko. Tak ďaleko ako sme chceli odísť spolu.
Nič ta tu nedrží.
Milión krát som, vďaka oprave ciest , mučivo išla blízko tvojho( nášho ) paneláku a mohla som vidieť do tvojich okien. Z tých milión krát kedy som mohla som to spravila 2 krát. Prvý krát som len spomalila a kútikom oka videla že svietiš. Nechcela som viac pretože už aj tá sekunda mi vtisla slzy do očí. Dupla som na plyn a rezala ulice tak prudko že za normálnych okolností by som sa bála. Vtedy nie. Potrebovala som cítiť že žijem. Že to zvládam aj bez teba. Že ešte niečo dokáže roztĺcť moje srdce prudko ale neochvejne.
Druhý krát som sa pozrela už smelšie. Nesvietil si. Vydýchla som si. Akoby to bolo znamenie že už na našej adrese neexistuješ. Už sa tam nikdy nepozriem. Jednak je konečne cesta k môjmu domu opravená na druhú stranu už nechcem.
Prešli totiž všetky príležitosti pri ktorých bola malá nádej že sa ozveš a nič. Písala som ti mail a ty nič. Písala som ti na Viber a ty nič! Po týchto nič si sa stal nič aj pre mňa a ja som si konečne v polke októbra mohla začať budovať niečo iné niečo nové.
Dovtedy to boli len hry. Sex.Bozky.Posedenia pri víne s mužmi ktorým som asi nechcela dať šancu aby sa mi dostali pod kožu. Pod kožou som už mala dvoch mužov. Nehovorím že ma to nebavilo ... Rada som bývala v mojom byte do 3 hore a flirtovala s mužom ktorého som videla 3x v živote. Rozíjímala som s ním o živote o nespravedlnosti tohto sveta, o mojich krásnych nohách i o tom ako ma nedostane do postele. Virtuálne budovanie vzťahov mi asi ide. Takto to išlo asi do začiatku októbra. Akoby som sa potrebovala z teba dostať vymazať tri roky niečím a niekým iným. Nič som si do októbra nepripúšťala. Len som si užívala všetko čo prišlo. Bratislavu. Trenčín. To boli moje piliere. Môj single život v kocke. Diskotéky. Posedenia pri víne. Rodina. Využitie všetkých možností na to niečo robiť.
Čo mi pomohlo najviac ? Okrem teba a tvojho ignorovania to bol môj byt. Posledný deň u nás doma som len zúfalá ležala naprostred izby a plakala. Zrútil sa mi svet. Stratila som domov. Niečo čomu som dôveroval na 100%. Prvý krát v živote som niekomu verila tak úprimne že ma to desilo a nikto naokolo to nechápal. V podstate ani ja. Bol si moje všetko. Keď si odišiel do Bratislavy posledný krát celé noci som nespávala, občas som v noci plakala občas sa len prehadzovala a vedela že takto žiť nebudem vedieť. Trápila som sa. Bola som nešťastná pretože toto sa mi s tebou nestalo prvý krát. Tvoje ambície boli väčšie ako láska ku mne. Nezazlievam ti to. Verím že raz dokážeš veľké veci. Že ja som ti len stála v ceste. Nevedel si si predstaviť že vychovávam tvoje deti. A ja som si nevedela predstaviť že by si mal trpezlivosť na akékoľvek deti. Ale to sa zmení. Vekom dospeješ. S vekom príde viac trpezlivosti, dospelosti, viac zmyslu pre rodinu. Dovtedy je to takto lepšie.
Teraz tu sedím a možno som tehotná. S mužom ktorý ma miluje a nikdy ma neopustil. Bola som zlá, odporná, žiarlivá, povýšenecká, uplakaná, domýšľavá a on neodišiel. Poslala som ho preč ale keby mu napíšem správu o pol noci odpísal by mi. Nebojím sa už čo bude. Viem že ak by sa niečo stalo sú tú ľudia o ktorých sa dá oprieť. Ktorí mi pomôžu. A som tu ja. Nech sa mi zrúti akýkoľvek život ja si postavím nový. Lepší ? Možno. No vždy to zvládnem. Už nie som ten človek čo som bývala. Verím v seba a to kým som. Verím že vo mne je čo milovať. Verím že dokážem vytvoriť domov.
V roku 2016 som veľa krát plakala. Zúfala som sa dívala ako miznú veci ktoré milujem. Keď som po našom rozchode rapídne schudla na 45kg a odpadla som v Dubnici na chodbe, ochorela tak že mysleli že jediné čo pomôže je dať ma na infúzky do nemocnice odmietla som lebo som vedela prečo mi tak je. Vedela som že sa musím dať dokopy hlavne psychicky. Vtedy som si uvedomila jednu hlavnú vec. Ak by si vedel ako mi je že telefon zdvíham so zatvorenými očami, že na wc som niekedy musela prejsť štvornožky, že som niekoľko dní nič nejedla ozval by si sa mi? Bál by si sa o mňa ? Nemyslím si. Nie si jediný kto mi odišiel tento rok. Stratila som 2 najlepších priateľov. Čož bola z časti aj moja vina. Vždy za všetko môžu dvaja. Ale ani jeden z Vás by sa mi neozval.Preto som sa dala dokopy a spravila som zo seba to čím som teraz. Niektoré mosty treba spáliť aby sme si postavili iné krajšie. Alebo opravili tie staré pevné mosty ktoré nám slúžili roky.
Vďaka môjmu bytu ktorý ma zamestnával celé tie mesiace. Zariaďovanie. Plnenie snov o bývaní. Potrebovala som niečo zvládnuť. A ten byt je jediná vec ktorú som zvládla sama. Sama som si ho našla. Sama si to obehala. Vybrala nábytok. Farby. Nechcela som pomoc. Prečo ? Možno preto že si si ty myslel že nič sama nezvládnem. Zvládla som. ( Dokonca dvakrát kedže sme teraz kupovali druhý byt ) Raz keď už väčšina vecí v mojom byte bola na poriadku som vypla telefón aj notebook a šťastná som si ľahla na tú obrovskú manželskú posteľ. Bola som sama ale tak neskonale šťastná že som sa rozplakala. Asi na to nikdy nezabudnem. Po tých mesiacoch trápenia som zrazu bola šťastná. Nádherný pocit kľudu vo mne. Toto som ja. Zaslúžim si veci ktoré ma robia šťastnou.
Každý deň si na teba spomeniem. Alebo na byt. Na čriepky spomienok z neho. Sníva sa mi že som "doma". Ale je to už lepšie keď som sa s tým vyrovnala. Keď mám svoj život. Rodinu. Keď mám čo budovať. Pre koho sa znova snažiť.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár