Zaumienila som si uviesť si veniec z púpav. Stačilo vyjsť iba do záhrady, mali sme ich tam plno. Keď už bola náruč plná, vybrala som krásku s najdlhšiou stonku a okolo nej obtáčala ostatné. Stačila chvíľa a zistila som, že to neviem. Pocit bezmocnosti a sklamania.

Sklamanie, že nemôžem byť takou akou chcem byť. Nemôžem rozkvitnúť, byť sama sebou. Nie na mojej lúke, ani pred tými, ktorých mám najradšej. Ten smiech prežívam ako keby mi niekto odtŕhal okvetné lístky. Pomaly ale s jasným cieľom. Zničiť moju sebaúctu, spustiť sebadeštrukčný proces odkvitania.

Kam by som to dotiahla, keby som to dokázala? Ozdobila by som sa pominuteľnou krásou. Na chvíľu, bezdôvodne. S pocitom zadosťučinenia. Stálo to za to, nemusela som ničomu čeliť, zabudla by som na všetko.

Je to ako s púpavami, že predsa je to burina. A keď odkvitne, tak ostane len biela hlavička plná semien. A keď odfúkneš jeden problém, tak zaseješ sto ďaľších.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár