(A ešte maličký detail... skúste si k tomu nahodiť túto pesničku. Inšpirovala ma.
Nádych.
Borovice. Lístie. Vôňa orosenej trávy. Sviežosť ranného vzduchu. Vnemy si ju podmanili. Pľúca sa roztiahli, v žilách sa rozprúdila horúca krv. Mäkký machový koberec chladil bosé chodidlá. Elektrizujúca radosť z nového dňa.
Teplo. Svetlo.
Vydýchla. Zhlboka. Pomaly. Svaly sa uvoľnili. Otvorila oči.
Aiadelian sa prebudil. Prvé lúče jej pohladili tvár, odhalili výjav pred ňou. Pahorok, na ktorom stála. Čistinka pod ňou. Pohľady plné očakávania. Upokojujúce objatie lesa, všadeprítomné vedomie Prírody.
Jemný vánok ju pobozkal na tvár, nesmelo sa pohral s pramienkami vlasov. V srdci sa rozvinul kvet odhodlania. Dnes je
ten správny deň.
Nádych.
Myseľ, pokojná ako hladina jazera, jej sama vnukla tie správne slová. Telo, plné okolitej harmónie, takmer mimovoľne vyslalo príkaz.
Pokľakla, pomaly a ladne ako padajúci list, ruky sa dotkli zeme. Malý kopček hliny, čerstvo prekopanej, sa stal jej vesmírom. Zavrela oči a jej vedomie sa rozletelo do všetkých strán.
Som tu. Som tvoja podpora, nie sila, ktorá núti. Ty rozhoduješ. Ty rastieš. Sme tu. Sme tvoja podpora. Nie sila, ktorá núti.. Ty rozhoduješ...
Mantra klíčila v jej srdci a rozliehala sa do diaľky. Napäto načúvala. Očakávala. Najmenšie zrnko vedomia, najmenší prejav prítomnosti. No v lese vládlo ticho.
Sme tu! My sme tvoja podpora! Nie sme sila, ktorá núti! Ty rozhoduješ! Ty rastieš! Dareon! Spolu s ňou vydali výkrik aj desiatky myslí pod ňou. Dovoľ nám pomôcť! Dareon! Duševná sila
vzrástla, posilnená vedomím ostatných.
Dareon! Volala tak hlasno, ako vládala.
Dareon! Volala mysľou. Hlasom.
Dareon! Volala celou podstatou bytosti.
Do ticha sa rozľahlo šumenie lístia. Vzdialené, zdanlivé ako šepot v tme.
Dareon!
Jemný ako hodváb, pohladil ju vánok opäť. Šumenie zosilnelo.
Priblížilo sa.
Dareon!
Jej myseľ obostrelo nové vedomie. Pevné ako skala, na ktorej stála. Silné ako vietor, ktorý sa jej vplietal do vlasov. Staré ako samotný svet. Zaplavilo ju poznanie. Zaplavilo ju ako rieka, ktorá pretrhne hrádzu, naplnila ju vďaka, láska a pokoj, vliala sa do nej
magická sila Dareonu. A tak začala spievať.
Prvé tóny boli neisté. Zaváhala, odhodlanie zakolísalo. Bola len malým tvorom. Jedným z tisícich, ktorí tu žili. Je ona tá pravá? Je toho hodna?
Božské vedomie ju objalo pevnejšie. Z pamäti sa vynorili spomienky na chvíle, ktoré si nadovšetko vážila.
Východ slnka, pozorovaný každý deň z brala nad osadou. Koruny stromov, vlniace sa vo vetre ako nekonečné more. Zvuk dažďa na súmraku. Rozhovor s Mitseghit. Pochopila. Toto je jej úloha.
Odhodlanie sa vrátilo a ona zvýšila hlas. Tóny piesne, spolu s magickou energiou sa rozliehali doďaleka. Jej istota bola späť, nadšenie rozbúšilo jej srdce. Túžila vyskočiť, tancovať, bežať, lietať... No bolo tu ešte niečo, čo musela urobiť.
Prekonala opojenie z tohto magického okamihu a ovládla sa. Magická energia, doteraz prýštiaca z nej ako gejzír, sa sústredila do rúk a tie sa rozhýbali takmer mimovoľne.
Kopček hliny pod jej prstami prestal existovať. Teraz to bola jej súčasť, to najdrahšie, čo mohla považovať za svoje. Jediná vec, ktorá stála za bytie. A tá najkrehkejšia.
Jemne, bez dotyku, pohladila tú zem a to, čo ukrývala. Spievala, odovzdávala svoju energiu tomu malému semienku, tomu novému začiatku. Hladila ho mysľou, prihovárala sa mu piesňou, dvíhala ho vlastnou vôľou. Splynula s ním.
Cítila, ako v nej prúdi život, no či to bola krv alebo miazga, nerozoznávala. Pod sebou cítila vlhkosť pôdy, dotýkala sa jej však nohami alebo koreňmi? Jej telo prestalo existovať.
Pohyby rúk, vláčne a plynulé, jemné a pomalé, to už nebola ona. Boli to výhonky vetiev, silných a zdravých, ktoré raz budú niesť ťarchu života. Jej hlas nebol piesňou, ale šumením listov vo vetre. Telo, pevné a ohybné, splynulo v jedno s kmeňom.
Nechala sa unášať silou piesne a vlastných pocitov. Mladý život v jej rukách rástol a rozvíjal sa a ona po druhý krát pocítila teplo slnečných lúčov. Pohladili po lícach, prikryli oči zlatou pokrývkou.
Zhlboka sa nadýchla lesného vzduchu. Listy zmáčané dažďom. Tráva. Mladý mach. Vôňa čerešňových kvetov, ktoré milovala, hoci tam čerešne nikdy nerástli.
Čistinku naplnili užasnuté vzdychy.
Po lícach sa jej skotúľali slzy.
Energia v jej vnútri zrazu prudko vzrástla a ona si uvedomila, že sa blíži koniec. Toto poznanie zabolelo, no neľutovala. Horko-sladké opojenie ju prinútilo zvýšiť hlas a spievať z plných pľúc. Druhá šanca už nebude. Dnes je ten deň, keď môže úplne slobodne vyjadriť, čo cíti. Každé slovo, ktoré vyslovila, patrilo Dareonu. Každá hláska, každý nádych, každý záchvev pier, to všetko robila preň. Pre ten svet, v ktorom žila. Pre svet, v ktorom jej bolo dovolené zažívať tú nádheru deň čo deň.
Pocítila, ako sa z nej čosi oddeľuje. Jej ruky boli opäť jej rukami, jej telo jej telom, myseľ mysľou. Bolelo to, no nebola to fyzická bolesť. Bol to smútok matky, ktorá vidí svoje dieťa opúšťať rodičovský dom, tichý smútok z toho, čo končí, hoci sa niečo nové začína.
Akonáhle sa opäť stala úplne sama sebou, vedela, že je po tom. Ruky klesli k telu, páperie holubíc mieru. Z hrdla vyleteli posledné tóny a stratili sa v tichu. Dych sa upokojil. Vietor ustal. Otvorila oči.
Slzy. Hviezdy, padlé z nebies, stekali jej po lícach ako strieborné vodopády.
Čistinka pod ňou, pahorok, na ktorom kľačala, celý okolitý les sa kúpal v ružovej žiare vychádzajúceho slnka.
Mierili na ňu desiatky očí, desiatky studníc plných viery a bázne.
Tak sa to podarilo. Dokázala to. Tie pohľady to nevyvrátiteľne potvrdzovali. To, čo mala urobiť, splnila. Jej poslanie bolo na konci.
Zhlboka sa nadýchla.
Roztrasený hlas. Nie hlasnejší než šelest vánku.
Pevné slová. Tie, ktoré všetci očakávali.
„Slávnosť znovuobnovenia Dareonu sa môže začať.“
Čistinka vybuchla výkrikmi radosti. Eufória dosiahla až na kopec, slabá oproti práve prežitému stavu. Oči sa zaleskli smútkom. Tieto okamihy si navždy uchová v pamäti.
Sklopila zrak.
Zo zeme pred ňou vyrastala mladá čerešňa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár