O všeličom. Ale hlavne o Švajčiarsku :)

Aké zvláštne leto.

Uvedomujem si to až teraz, lebo len teraz mám čas sa nad tým pozastaviť. Človek má málo času práve vtedy, keď ho má veľa.

Znova som tu. Tu, v tejto neskutočnej krajine, v Krajine nekrajine, v Mojej Stredozemi, vo Švajčiarsku. Milujem to tu, priznávam to sebe, vám, verejne a po prvý krát a o to krajšie to znie. Tento kúsok zeme to proste vyhral. Samozrejme, poznáte ma, viete, že Japonsko je tajný sen, ale toto je sen, ktorý sa zmenil na realitu. Skutočne cítim, že sem patrím, medzi tých ľudí, do tých hôr. Nie, nezavrhujem Slovensko, ale toto je možno taký malý kúsok toho, čo by naša malá veľká krajina potrebovala.

Milujem ich kultúru. Staré spôsoby moderných ľudí, staré hodnoty v moderných mysliach. Dokonalá harmónia, súzvuk s minulosťou... a žiadny zádrheľ. Žiadna prekážka, splýva to do jedného, do neskutočného obrazu spoločnosti, ktorá sa rozvíja, posúva vpred, no stále si so sebou nesie odkazy minulosti. Milujem moderné obchody v starých budovách, zlatníctva v drevených domoch s maľovanou fasádou v centre mesta. Zakaždým neverím, keď sa priblížim k prechodu pre chodcov a prvé auto v dohľade mi zastaví. Zakaždým sa poďakujem kývnutím hlavy, lebo je to správne a tu sa za to nemusím hanbiť. Vždy sa usmejem, keď mi predavačka v pokladni vydá drobné a zaželá pekný deň, pretože by som jej kľudne nejaké "rappen" nechala, už len kvôli tomu prístupu, ktorý ešte nezlyhal. Vždy sa jej odzdravím a poprajem to isté, pretože je to slušné a milé a tu je to samozrejmosťou.

Milujem tých ľudí. Stále usmiati, príjemní a ústretoví, takí "švajčiarsky dokonalí" vo svojej slušnosti, až by sa to Slovákovi mohlo prestať páčiť. A oni to pritom myslia dobre. Milujem, keď sa mi pozdravia každé ráno, spontánne, nie preto, že by sa to čakalo. Milujem, keď sa na mňa usmejú cudzí ľudia na ceste k lanovke len preto, lebo sme "auf Brambruesch" a ideme po rovnakej ceste. Páči sa mi, ako dokážu komunikovať s hosťami, ako sa zaujímajú, ako sa raňajkujúcich spýtajú, či sa dobre vyspali a myslia to úprimne a ešte viac sa mi páči, že tí hostia, tí skvelí ľudia na to odpovedajú rovnako milo.

Milujem tie hory, tú prírodu a všetko v nej. Tu sa cítim pokojne. Spokojne. Milujem, keď ráno vstanem a vyzriem z okna. Zabudnem sen, ale čo už? Aj tak jedným žijem. Pozriem sa von a vidím na druhú stranu údolia, na vrchy protiľahlých hôr. Keď sa podarí, vidím, ako nadránom obloha za nimi zoranžovie a ukáže ich krásnu siluetu. Keď sa podarí, po daždi sledujem, ako sa kopce strácajú v plávajúcej hmle a opare, ako to všetko padá do doliny. Keď sa to podarí, vidím slnečný lúč, ktorý sa prebije sivou vrstvou a osvieti maličký kúsok zeme na úpätí. A tu sa to darí. Prečo? Ako? Neviem, ale milujem ten mier, to že keď si vyjdem na prechádzku, pokoj ma obklopí a nepustí, pretože napĺňa. Môžem si pustiť hudbu, môžem bežať, môžem sa prechádzať a stále je to vôkol mňa, príroda hôr, malé lúky a veľké vrchy, tichý cestovný ruch, ktorý neruší a neničí.Tu sa to všetko dá. Prečo? Ako? Pre všetko a nič. Je to neskutočné a zároveň také pravdivé. To vedomie napĺňa najviac.

Priznávam, otvorene, nahlas a po prvý raz, sama pred sebou a aj pred vami, zažila som kultúrny šok. Nie po príchode sem, ale pri odchode domov. Stačilo vojsť do Rakúska, stratiť z dohľadu hory, úzke cesty a maľované domy a dopadlo to na mňa ako kameň. Iný svet, iní ľudia. Rýchlejší život, modernejší život, chladnejší život. A to sme len zastali na benzínke. Čím ďalej od srdečnosti a neskutočnej ľudskosti "alpského národa", tým viac na mňa prichádzal ten starý útlm. Ten hlúpy pocit, keď viete, že znova musíte všetku tú srdečnosť a ľudskosť, stále kypiacu, pochovať vovnútri, pretože "títo ľudia" na to nie sú navyknutí. Pretože by si to mohli zle vyložiť, alebo zneužiť. Nič príjemné, taký pocit, ešte keď rátate s tou blbou možnosťou, že sa sem už nemusíte vrátiť.

A predsa som tu. Druhý raz mi dal osud šancu a druhý raz ju chytám za pačesy. Opäť som tu, v horách, medzi nimi a Nimi, opäť sa nemusím tváriť, že poďakovať je trápne a očakávať, že zastane auto na prechode samovražedné. Opäť sa môžem usmiať na predavačku, nahlas pozdraviť pri vstupe do obchodu a necítiť sa ako hlupák. Opäť ich vidím, Talianku a Reného, Kuchára a Anette, opäť sa usmievam a prikyvujem, snažím sa rozumieť a pochopiť a aj keď je občas ťažko, stále nič neľutujem.

Opäť som tu a opäť prijímam. Myslela som, že mi to dalo veľa, a na prvýkrát aj bolo. Ale ešte stále to nebolo všetko a ja znova prijímam, znova sa opájam a znova (alebo konečne? rastiem, lebo Wintersaison bola len Vorspeise. Stále a znova na mňa pôsobí celý biely kríž na červenom štvorci, úsmevy ľudí s úzkymi nosmi a veľkými očami, slnko aj blesky horského počasia.

Zvláštne leto. Po druhý raz hier, ale nezačínam odznova, cítim sa tu ako v druhom domove. Zmena je tichá, ale znateľná. Dnes sa mi ospravedlnila Talianka za to, že včera bola nahnevaná. To všetko kvôli tým Francúzom na Motorrads... V zime by to neurobila. Kuchár sa každý večer pýta, či aj mne spraví na večeru kalte Platte, lebo es ist besser - studené zješ, kedy chceš, teplé by vychladlo. Ja mu to oplácam, dohadujeme sa cez skype ako maniaci, a každý sedíme vo svojej izbe 5 metrov od seba. V zime sme to nerobili. Alebo príde do kuchyne Anette, spýta sa, či nechcem kávu a prehodí, ako sa majú naši. V zime... nebudem sa opakovať.

Zvláštne leto. Povedala som si, že začnem, keď sem prídem. Novú etapu, konečne "celá". Kto hľadá, nájde, hovorí sa. Švajčiarske šťastie. Odrazu sedím do noci na skype a smejeme sa ako verrückt, rozprávame a hm-káme, len aby sme sa ešte chvíľu počuli. Ak toto čítaš, Ess, nehnevaj sa na mňa, ale je to tak. Kľudne mi vynadaj, keď sa stretneme

Zvláštne Pôvodne to malo byť o Talianke a hľadaní, nakoniec sa to zvrhlo na to, čo to je. Prepáčte, to robí ten pohľad z okna

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu