Všímam si kontrasty. Môj vnútorný svet je príliš čierny, vonku je až príliš bielo. Zamračený človek, ktorý má ešte k tomu dáždnik vs. moja pokerface tvár pri pohľade na premáčajúcu sa vetrovku, vlasy a vlastne všetky časti tela.
Chcem tu byť čo najdlhšie. Ale už prišiel autobus. Tak nastúpim, veď premýšľať nad vlastnou debilitou môžem aj posediačky. A vojdem do domu..... A jediné, čo za celý ten čas urobím, je plech muffinov, ktorý sa nepodaril.......
A ľudia hladujú, bývajú zneužívaní a týraní a všeličo možné, musia sa vysporiadať s niečím oveľa horším, majú nevyliečiteľné choroby,ale verija si idem stále svoje.... tvorím si svet, ktorý nemám rada a on nemá rád mňa, lenže svetu je to jedno, on len odráža moje konanie.
A to som si o sebe myslela, že som rozumnejšia a že ma nič nezastaví. A potom som sa zastavila sama. A toto je najhorší blog, aký som napísala. Nechce sa mi ani štylizovať tento blog alebo ho nejak zvlášť upravovať či ozvláštňovať, nech je takýto primitívny.
Ja som proste len chcela...
Už ani neviem. Ale je mi to ľúto a chýba mi všetko to, čo som mala a čo som robila a čo som žila a kým som bola.... ale vrátiť sa nedá. A ani čakať donekonečna nemôžem... tak kedy zas začnem a čo mi dá silu......?
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár