Nie je so mnou niečo v poriadku? Mám 21 rokov a mám všetko, čo potrebujem. Milujúcu a funkčnú rodinu, strechu nad hlavou, výborné výsledky na univerzite, najlepšiu priateľku. Ale je tu niečo, čo uviazlo v hĺbke mojej mysle, v najhlbšej časti môjho ja a vytrvalo sa mi to pripomína. Je to pocit. Pocit prázdnoty, neúplnosti, pocit, že mi niečo chýba. Že mi chýba veľmi dôležitá časť mňa, ktorá naplní zmysel môjho života a prinesie mi šťastie. Viem, že tá časť niekde vo mne je. Je tam celý život, no je veľmi zložité ju nájsť. Niektorí to nedokážu vôbec,ba dokonca nemajú o nej ani tušenia a nepodarí sa im ju objaviť do konca svojho života. Ak sa takýchto ľudí na sklonku ich života opýtate, aký bol ich život, odpovedia vám „Bol to ťazký život, samá práca a starosti".
Niekto si možno môže myslieť, že som ešte primladá na to, aby som sa zaoberala niečím takým, no ja si to nemyslím. Viem, že v žiadnom prípade nechcem hovoriť tak ako oni. Keď sa mňa niekto opýta, aký som mala život, odpoviem mu, že bol najkrajší, aký som ho mohla mať a neľutovala som nič, čo som spravila alebo nespravila. Nikdy nie je príliš skoro a ani neskoro začať takýto život budovať. Vo vzduchu visí však jedna nezodpovedaná otázka. Ako začať? Po dlhých hodinách sústredeného premýšľania, čo mám začať robiť inak a čo mám vo svojom živote zmeniť, som nedošla k žiadnemu záveru, ktorý by ma nadchol a naplnil pocitom radosti a presvedčenia, že to je to, čo mi chýba. Kedže viem, že nájsť odpoveď na túto otázku nie je vôbec jednoduché, obávam sa, že táto otázka tak zostane ešte dlho nezodpovedaná a že vo vzduchu tu bude ešte okolo mňa krúžiť nejakú tu dobu. Táto predstava ma dosť znepokojuje. Kto by mi vedel pomôcť? Kto by ma vedel pochopiť? Moje myšlienkové pochody sú v istých chvíľach ťažko porozumiteľné aj pre mňa samú, takže pochybujem, že niekto iný by ich pochopil, nebodaj bol na rovnakej myšlienkovej frekvencii ako som ja. A ako by mi niekto mohol porozumieť, keď ja sama sebe nerozumiem? Cítim sa ako blázon. Blázon, ktorému počas jednej minúty prebehne hlavou asi milión myšlienok a nedokáže na všetky zareagovať. Sú naozaj nevyspitateľné. Nedokážem s nimi držať krok. Vôbec nepociťujú únavu, sú až prehnane vytrvalé. Ale ja som z nich už unavená až priveľmi. Zatvorím oči a cítim, ako konečne upadám do hlbokého spánku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár