Je to už veľmi dlho, čo nie je so mnou. S nami.
Prešlo už príliš veľa času, ktorý som mala na to, aby som zabudla. A on bol ako tabletka. Miesto toho, aby som sa cítila lepšie, mi z
neho bolo zle...
Ale milovala som ho. Viete, tak ako sa miluje človek, ktorý je pre vás ideálom krásy a máte zaslepené obe oči.
Videla som len to, čo som chcela vidieť a aj sa to občas "ozvalo" ako menštruačný kŕč, dnes to neľutujem.
Sedím pri okne. Už dlho. Sú to akoby celé roky. Moja zoschnutá špirála leží niekde na dne kozmetickej taštičky...
Nemôžem ho čakať, pretože nepríde. Nemôže. Je za tou bránou. Za tou, za ktorú ak vojdete, nesmiete sa vrátiť.
Bol to hajzel. Naničhodník. Jeho zovretie bolo silnejšie ako sverák.. Nikdy ma nenechal odísť.
Chcela som. A mnohokrát. Chcela som utiecť cez to malé okno v podkroví.
A keď som sa o to pokúsila... Skončilo to zle.
Prvá modrina pre mňa neznamenala nič. Lenže pribúdali ďalšie a omnoho väčšie. Vždy keď som to skúsila.
Ukazoval ma. Vystavoval ako diamant. Staval ma do pozície šperku. Takého osobného. A ja som mala byť ticho a pekne sa usmievať.
Bola som jeho múzou. Bol chorý. Všade videl preludy.
Spätne sa na to pozerám a myslím, že on bol takisto akýmsi mojim preludom...
Bitky. Plač. Divoký sex a následné krásne rána.
Všetko to je minulosť. Minulosť, po ktorej som túžila a dnes.... nechcem to.
Neviem žiť bez neho. Neviem žiť bez tých modrín na zápästiach. Bola som taká nula, že teraz neviem ako ďalej.
Lebo on sa jednoducho rozhodol umrieť. Sebecky sa rozhodol odísť a mňa nechať tu. Vo vlastných sračkách do ktorých
ma namočil.
Nerozlúčil sa so mnou. Nestála som za to. Zničil mi život. Milujem ho...
Budem tu sedieť asi ešte príliš dlho. V tom kresle, rozťahaných teplákoch a s prázdnym pohľadom v očiach.
Rany nahradili ešte hlbšie rany. Moje zápästia sa zahojili a diera v mojom srdci je tak hlboká....
Preklínam ten deň, keď som ho zazrela. Toho stavaného muža, ktorý ma hltal pohľadom.
Kde som mohla byť? S kým? Šťastná?
Chýba mi... chcem to vrátiť. Možno.. by som sa mala postaviť. Zbaliť si veci a odísť. Ale.. nemôžem.
Som zbabelec. Verím maske, ktorú mi nasadil na tvár. Viem, že za ňou sa skrýva viac, stačí ju odhodiť.
Ale s ňou odhodím aj jeho. Jeho besné oči, keď sa ma pýtal s kým som spala. Jeho pevné zovretia keď mi ráno hovoril, ako ma miluje.
Nemôžem povedať zbohom, pretože zbohom je slovo zabudnutia. Nechcem zabudnúť....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár