Len Vám patrí jedno obrovské ĎAKUJEM!!!
Medzi nimi bol skutočne podstatný vekový rozdiel. Aj napriek tomu boli ako spriaznené duše. Možno to bol osud čo ich spojil. Často sa stáva že obe na niečo myslia v rovnakej chvíli. Vzťah žiak a učiteľ. Často zatracovaný, no ten ich výnimočný.
Any sa v detstve nijak výnimočne neprejavovala. Bola ako iné deti, žiadny veľký talent sa u nej nečrtal. No vždy bola trochu iná, s hlbším cítením. Možno to bolo tým že bola viac vyspelá ako ostatné deti.
Roky ubiehali a Any vchádzala do školy. Na základke bolo fajn. V trinástich ale mala Any strašné obdobie puberty. Bola dosť problémová, vláčila sa s oveľa staršími chalanmi a myslela si že celý svet jej patrí. A o týchto časoch by sa dalo veľmi veľa písať ale toto nie je podstata.
Prelomový bol ôsmy ročník. Nejako sa začala viac zaujímať o hudbu. Najprv pasívne. Začala počúvať piesne jednej skvelej speváčky. A možno najmä preto, lebo sa našla v textoch, ktoré akoby hovorili za jej dušu. Neskôr sa začala pokúšať spievať tieto piesne, no nebola to žiadna sláva. Ale ju to predsa napĺňalo a cítila že toto je to prečo je tu. Vlastne, aj ako malá rada spievala, no nie viac ako iné deti.
V jedno nudné popoludnie si spievala jej obľúbenú pieseň a len tak ju skúsila nahrať. Počúvala to, keď sa v tom pohla kľučka na dverách a vošiel kamarát jej otca.
"Kto to spieva?" spýtal sa. Celá červená sa naňho placho pozrela a vyjachtala "J-Ja"
"Veľmi dobré" zaznelo z jeho úst. Nechápala. Bola to amatérska práca. No feeling v jej hlase jej nikto nemohol uprieť.
Povedal že ju zavedie k jeho kamarátke. Speváčke, hudobníčke.
...Ticho, telefón zvoní... "Áno?" ozval sa na druhej strane ženský hlas.
"Sue?"
"Mike?"
"Áno, ja som. Vieš mám na teba jednu prosbu. Myslím že kamarátova dcéra celkom fajn spieva, chcel by som aby si sa na to pozrela"
"Jasné, prines ju"
"Kedy?"
"Dnes!"
Zbledla, nikdy nechcela aby ju niekto takto počul spievať a už vôbec nie aby to bol skúsený muzikant. Aj keď v hĺbke duše si veľmi priala aby mohla raz skutočne spievať.
No nič sa nedalo robiť, schmatla MP3-jku, nasadla do auta, srdce jej bilo práve tak, ako teraz mne keď to píšem.
Vystúpila.
V zvončeku sa ozvalo "Poďte hore."
Vošli dnu a sadli si. Any si pomyslela "Toto bude trapas". Sue si vypočula nahrávku a zahlásila "čakala som že to bude horšie, tak fajn, príď v piatok do umeleckej, uvidíme čo sa stým bude dať robiť"
To bolo všetko. Any bola celkom rada.
Blížil sa piatok a ona vošla do dverí s nápisom "Klavír". Zaspievala. Bola to skladba od Sarah Connor - From Sarah with love. Trochu sa so Sue rozprávali, povedala že fajn že ju do kapely berie. A že bude k nej chodiť na hodiny. Any sa vybrala domov.
O týždeň na to sa už stretla s celou kapelou. Všetci boli fajn. No práve jeden z nich ju nesmierne očaril.
Páčilo sa jej to, našla to, pre čo žije.
A tak ubiehal piatok za piatkom, mesiac za mesiacom...
Sue a Any si čoraz viac rozumeli. Sue bola jediným človekom, ktorý ju chápal a nekritizoval za to aká je. Bola prísna čo sa týka hudby, to áno, a nikdy nepovolila, ale úplne iným spôsobom ako ostatné tuctové učiteľky.
Any ju obdivovala po každej stránke. Obdivovala ju zato, že to bola silná žena ktorá vždy vedela čo chce, no pritom s veľkým srdcom. Mohla jej povedať všetko. Aj napriek tomu že bol medzi nimi taký veľký vekový rozdiel ako rozdiel medzi matkou a dcérou.
Naučila ju veľa, veľmi veľa.
Volali si skoro každý večer. Dokázali pretelefonovať aj 3-4 hodiny. Vždy si mali čo povedať.
Sue bola vždy na jej strane, aj vtedy keď Any prvý koncert úplne dobabrala. Any bola vtedy na dne ale ona jej stále hovorila že to nič, že ostatné budú lepšie. No ona sa už bála.
Ďalší koncert ale vyšiel a Ann bola spokojná. Potom ale prišlo to čo dúfala že ju to obíde. Sue ju prihlásila na súťaž na ktorú sa prihlásili všetky speváčky "z opačnej strany" s ktorými sa Any neznášala. Ba čo viac, s pesničkou ktorú vôbec nevedela spievať. Mala na to len týždeň, aj to necelý.
No Sue nepovolila a Anina prehra by bola potupou jej, Sue a celej kapely ktorá mala dosť neprajníkov medzi organizátormi. Musela sa snažiť, ale cítila že táto skladba je nad jej sily.
No spolu so Sue na nej makali poriadne dlho a tvrdo. No nakoniec to prinieslo svoje ovocie. Vyhrala to. Prvá súťaž a hneď výhra. Bol to skvelý pocit, keď jej diplom dával jej obľúbený spevák a skvelý pohľad na "učiteľov" ktorý si mysleli že ne to nemá.
A práve vtedy pochopila čo všetko ju Sue naučila. Nie iba spievať ale hudbu predovšetkým cítiť, milovať a vedieť predať. Celý ten čas od začiatku sa jej premietol pred očami. Je jej nesmierne vďačná. A che to niekam dotiahnuť pretože ako jej Sue vždy hovorí, práve to bude pre ňu to najväčšie šťastie a vďaka ktorú jej Any môže dať za to čo pre ňu urobila. Pretože toto nie je obyčajný vzťah učiteľa a žiaka. Je to niečo hlboké, spriaznené, čo nedokážem pomenovať...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár