"Dobré ráno dcéra, ako sa má moje najkrajšie dievčatko??"
... Mina, dcéra bohatého grófa, ktorý mal však medzi ľuďmi zlú povesť, bolo krásne 18 ročné dievča s čiernymi vlasmi a pleťou tak priehľadnou
ako ranná hmla.
"Prosím, môžem sa dnes ísť prejsť k rieke, prosím?"
"Zabudla si čo som ti povedal? Nikam nepôjdeš!" rozzúril sa gróf.
So slzami v očiach na ňho vyčítavo pozrela.
"Prečo? Prečo sa všetky dcéry tvojich priateľov preháňajú po lese na koňoch, čľapotajú sa vo vode malebných riek a ja nemôžem. Tak mi odpovedz. Prečo?" v záchvate smútku, hnevu a zúfalstva vychŕlila.
Mina totiž nebola ako ostatné dievčatá v jej veku. Vlastne, celá jej rodina bola
akási iná.
Bývali v tmavom zámku na vysokých bralách kde sa len málokedy dostal štebot vtáčika a len zriedkakedy tu zablúdil pouličný speváčik alebo
predavač. O jej otcovi, grófovi Mauriciovi sa povrávalo že nie je človekom, že je to bytosť z oného sveta, ľudia sa bo báli.
Mina matku nepoznala, iba čo z otcových rečí. Vraj zomrela keď bola Mina ešte dieťa, na nejakú zvláštnu chorobu.
Mina bola tiež chorá, mala chorobu pri ktorej nemohla vychádzať na slnko pretože mala tak jemnú pokožku že by ju slnko inheď spálilo.
Práve preto nemohla vychádzať von, iba ak večer keď už sa slnko pobralo spať.
"Mina! Dobre vieš že von vychádzať nemôžeš."
"Ale otec, nepamätáš si na ten deň, keď som sa nechtiac dostala na slnko?"
"veľmi dobre si na to pamätám, nemusíš mi to pripomínať!"
"Vtedy sa mi predsa nič nestalo!! A ty to vieš"
"Áno, ale to nič neznamená. Bola to náhoda. Bola si von iba chvíľku."
"Nenávidíím ťa.... chceš ma iba pre seba! Neznesieš aby som niekam odišla..."
"Mina! Takto sa somnou nebudeš zhovárať!"
Mina vybehla zo siene a zatvorila sa v izbe. Slzy jej stekali po hrudi a zmočili jej krásne čierne šaty.
Určite to nemôže byť pravda. Mina neverila že sa jej niečo môže stať, veď predsa vtedy..... Nič sa jej nestalo.
Bola zaľúbená, bol to mladý gróf Frank. Po nociach tajne chodieval pod jej okno a ona sa každú noc tíško vytratila aby s ním mohla prežiť pár
hodín, kým slnko nevystrčí svoje prvé vražedné lúče. No Frankovi o svojej chorobe nepovedala. Vyhovorila sa na svojho otca. Vraj ju ešte nechce
púšťať k chlapom, že má ešte čas. Tomuto Frank ľahko uveril, pretože každý vedel že gróf Mauricius je naozaj veľmi prísny a obávaný.
No trápilo ju to. Nechcela byť iba nočným potešením. Milovala ho a chcela byť s ním. Chcela sa pozrieť do jeho zelených očí za denného svetla.
Rozhodla sa to skúsiť.
Gróf mal ísť 20.júla vybaviť nejaké svoje záležitosti. A to bolo predsa už zajtra.....
Mina neváhala, Frankovi poslala po slúžke odkaz aby prišiel.
Bolo 20. júla a Mina sa obliekala do svojich najkrajších šiat keď tu zrazu začula dupot koňa. Srdce jej zajasalo. Bol to on.
Nečakala, v pobláznení vybehla von. Objala ho. Zacítila jemné lúče poludňajšieho slnka. Pomyslela si že otec jej celé tie roky klamal. Že vlastne
18 rokov žila zavretá na zámku keď si mohla užiť svoje mladé roky. Bola skutočne šťastná. Takto si to predstavovala. Túlila sa v objatí svojej
lásky. Frank jej povedal že ju miluje a že si ju chce vziať. Väčšieho šťastia sa nemohla dožiť, pomyslela si. Keď tu zrazu pocítila ako ju oblieva horúčava. V hlave sa jej krútilo. Dych jej nestačil. Spadla na zem a na jej bielej pokožke sa začali vytvárať škaredé červené škvrny. Vedela že je to
jej koniec.
Zúfalý Frank nevedel čo sa deje. Držal ju v náručí a netušil čo robiť. Mina ho len jemne pohladila po vlasoch a povedala: "Cítila som teplo slnečných lúčov a videla som tvoje zelené oči v záblesku svetla. Odpusť!"
Pobozkala ho a on cítil že už nedýcha.
...Mina zomrela. Zatiaľ čo sa jej nič netušiaci otec vracal domov.
V meste sa o ňom povrávalo ako o nebezpečnom upírovi či vlkolakovi ktorý vychádza zo svojho temného hradu iba v noci a pije krv mladých dievčat a takisto svojej dcéry. Ľudia sa pri mene Gróf Mauricius prežehnávali ako by to bol samotný diabol. Zatiaľ čo on bol iba milujúcim otcom...
Keď sa vrátil našiel svoju milovanú dcéru ležať nehybne v posteli. Jej slnkom znetvorená tvár už nevykazovala známky tej nehy ktorá v nej predtým bola. V návale sĺz si k nej sadol, no nebol schopný čosi povedať alebo urobiť. Pobozkal ju na čelo, ticho vyšiel z izby a zamieril do kuchyne. Vytiahol nôž a zabodol si ho priamo do srdca.
... Musel umrieť, pretože umrel aj jeho život.....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár