2. Časť
(Lucia)
V tej chvíli som si ho prvý krát poriadne všimla.
Bol to mladý, pohľadný muž, asi v mojich rokoch, možno trochu starší.
Pevne mi stisol ruku, no nie tak, aby ma to bolelo a jemne s ňou potriasol.
Zatváril sa pri tom ako najväčší gentleman s mierne srandistickým výrazom.
Ako sme sa tak na seba pobavene dívali, zo zákruty som videla prichádzať autobus. Pol hodina prešla a ani som nevedela ako .
„Pozrite, ani sme príliš dlho nemrzli“. Poznamenala som so snahou byť vtipná.
Rozhodne prikývol a odpovedal "Polhodinka utiekla, ani nevieme ako.."
Obaja sme sa rýchlo postavili.
Nastúpila som ako prvá a Michal za mnou.
Podvedome som pohľadom rýchlo hľadala miesto, kde by sme si mohli sadnúť obaja.
Jedna "dvojka" bola voľná.
"Sadneme si tu? Teda ak vás ešte moja prítomnosť neomrzela" povedala som so
širokým úsmevom na tvári. V zápätí som sa cítila akosi trápne.
Konečne sa na mňa usmial. Prvý krát od vtedy, čo to spravil na zastávke.
"Jasné, to sa nebojte. Skôr sa bojím, že mňa sa tak skoro nezbavíte."
Vonku husto snežilo a vločky boli veľké ako prst. No von nebolo až tak chladno
ako sa mohlo zdať.
Alebo to bola horúčka v mojom tele, čo ma tak hriala?
Rozpačito som hľadela von oknom. Michalov pohľad som cítila na krku a bola som
ako pätnásť ročné hanblivé dievča.
So záujmom na mňa hľadel a bez žmurknutia oka povedal "Ste moc pekné dievča,
viete o tom?"
Prudko som sa otočila. "Čoo?.. Teda, ehm, ďakujem" Zapýrila som sa.
Pozeral sa na mňa zvláštnym spôsobom. Opäť sa usmial.
"Je taký príjemný zasnežený večer. Máte chuť na kávu? Pozývam Vás. A keď sa už
takto poznáme, môžem vám tykať?"
V tých jeho zelených očiach som sa úplne stratila. Celý môj skazený život mi bol
v tej chvíli ukradnutý a bez váhania som vyhŕkla..
"Áno, môžme si tykať. Lucia!" ... "aa samozrejme, ak už hovoríme o tej káve, niečo
by sme mohli podniknúť".
Boli sme blízko zastávky, na ktorej sme mali obaja, ako som sa dozvedela, vystúpiť.
-Vystúpili sme.
Letmo sa dotkol mojej dlane ... "Tak teda Lucia, viem o dosť dobrom podniku. Kúsok
odtiaľto. Poď." Tváril sa skutočne úprimne.
Cítila som sa ako omámená. Možno to tiež s časti spôsobovala moja vysoká horúčka
ale dôvod bol iný. Aj keď som si to nechcela pripustiť.
Poslušne som za ním kráčala. Kamkoľvek by ma viedol, bolo by to jedno.
Mal pravdu, ten podnik mi bol sympatický (teda ak sa to o podniku povedať dá) a
vládla tam príjemná atmosféra.
Ľudí bolo plno a voľný stôl sme si našli len blízko pri dverách.
"Posaď sa. Tak, čo si dáš?"
"Kávu. Nejakú skutočne silnú kávu."
Prikývol.
On si nechal priniesť gin...
Bolo mi hrozne zle, ale zabúdala som na to že som asi riadne chorá.
Rozprávali sme sa na všetky možné témy. Cítila som sa s ním príjemne..
Až kým..
...až kým som ho nevidela vo dverách. Zbledla som.
Bez váhania ma zdrapil za rameno a vrieskal, že si mám ísť sadnúť do auta.
Michal netušil čo sa deje.
Plakala som.
Jediné čo tá sviňa povedala bolo "zmizni ty skurvysyn, kým ťa nezabijem.."
A odišli sme ... teda ja som odišla násilím.
Otočila som sa.
Michal tam vyjavene stál.
Nenávidím svoj skurvený život! nenávidím!
(Michal)
/Akože ty mňa?/ pousmial som sa nad tou predstavou, no nahlas som nepovedal nič. Nebolo vôbec treba. Len som sa nemo pozeral ako nejaký chlap, ktorý ju očividne poznal, veľmi surovým spôsobom odvádzal preč. Myslel som, že ešte by som sa na chvíľku mohol vrátiť do práce a vybaviť to, no nakoniec som si povedal, že nebudem robiť nič. Ak to bol jej priateľ. Mal na to právo mi nadávať. Ale nie byť k nej tak surový. Už som nešiel robiť nič. Len som rýchlo vypil svoj gin, zaplatil a vyšiel von. Alkohol so mnou nič nejaké výrazné nespravil. Z troch ginov sa ešte nikomu nič nestalo.
Domov som to mal už kúsok. Odomkol som a vstúpil som do svojho malého bytíku, ktorý som akurátne zvládal splácať zo svojej výplaty. Chvalabohu som občas dostal možnosť nejakého privyrobenia, ale nerobil som to rád. Mal som sto chutí sa na celé nočné šichty, síce výborne zaplatené, vykašľať. Potreboval som trochu času aj na seba. Konečne som vypol telefón a zašiel pod sprchu, na ktorú som sa tešil od momentu, kedy som skončil v práci. Voda zo mňa všetko zmývala. Všetky bolesti, všetky trápenia, všetku pracovnú únavu. Po sprche som si zohrial zvyšok špagiet, čo som si včera varil a nakoniec som už len ľahol na posteľ.
Spánok ale neprichádzal. Stále som musel myslieť na to dievča. Neprišlo mi, že by mala šťastný život. Skôr som mal pocit, že ju niečo výrazne trápilo. Len kým som sa k tomu mohol dostať, tak to zrušil ten somár, čo tam skazil celú atmosféru. Prevalil som sa na druhý bok a myslel na ňu. Fungovalo to ako tabletka na to ako dokonale ostať hore. Možno by som si mohol zapnúť telefón a radšej miesto nezmyselného pokusu o spánok by som mohol skúsiť ešte nejaké tie drobné zarobiť. „Nie!“ rezolútne som zamietol. Žiadna druhá nočná práca. Dnes nie. Dnes mám v hlave iné starosti. Chcel som jej pomôcť. Ten chlap vyzeral nebezpečne. Napriek tomu som sa nenechal zastrašiť.
Vtom som si ale uvedomil, že viem len jej meno. Nepoznám ani adresu, ani telefón a dokonca ani jej priezvisko. Pre mňa je to proste Lucia. Jednoducho Lucia. Lenže to mi moc nepomôže. Zmieril som sa s tým, že som ju možno videl naposledy. Leda snáď, že by tým autobusom, ktorý sme zmeškali chodila každý deň. Možno by som ju potom mohol náhodne stretnúť ako aj vtedy. S týmto som konečne pocítil nekonečnú únavu a zaspal som. Lenže spánok nebol najpokojnejší. Zase tie isté sny. Zase tie isté nočné mory. Tváre, listy, dátumy a bolesti. Všetko sa to prelínalo v jeden obrovský kolotoč, z ktorého som nakoniec vždy vyšiel mŕtvy.
(Ďalšia časť v Blogu - Endre Silentname)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár