Stráň. Jeseň ale ľahké biele šaty mám.
Vánok sa pohráva s mojim čiernym závojom. Zľahka ho nadvihuje, motá...
Tvár som si ovlažila v horskej bystrine.
Ruky ma štípu. Voda je ľadová a zanechala červeň na mojich lícach.
A tá stráň neprekvitá životom. Nie, nie je to jeseň, čo jej krásu berie.
Smútok. Hlboký smútok duše. Duše stráne.
Nik navôkol nie je. Nik sa nestará. Nik ju odpočinkom nepohladí. Nik ju
slzami neporosí.
Každý dávno odišiel. Darmo volá. Jej zármutok nik nepočuje.
Ovečky sa dávno pasú niekde ďaleko. Nik nezostal a nik ju nevezme
preč od samej seba.
Ako som sa sem dostala neviem, ocitám sa na tomto mieste akoby v okamihu
vesmíru.
Cítim jej smútok. Cítim ho v celom svojom tele. V každom záhybe. V mojom
štíhlom drieku. Jej slzy sa tlačia do mojich očí.
Plačem.
Dívam sa hore a niečo zrazu vidím. Ružu.
Jednu jedinú samotnú ružu. Uprostred rozsiahlej stráne. Je krásna. Je krajšia
ako každá iná. Je zvláštne magická.
Pestrá nie je. Akoby na ňu sýtosť farieb navôkol bola prikrátka.
Jej listy črtajú snáď len jemný náznak zelenej, no žiadna iná ruža sa jej
rovnať nemôže vo farbe jej lupeňov.
Červené ako krv. Ako krv čo preteká našimi žilami. Živá, horúca, omamná.
Tŕne. Obopínajú celé jej telo ako rúcho, ktoré jú chráni.
Nemôžem ju odtrhnúť...
Nedokážem sa pohnúť. Jediná ruža mi zrazu napĺňa srdce pravdou.
Jediná ruža mi do očí zasadila obraz života.
Je nádherná. Magická. Žiadna iná sa jej v kráse nevyrovná.
Každá iná ruža by jej závidela.
No šťastie dávno opustilo jej bledé listy. Slnko jej dávno prestalo radosť
prinášať.
Iba v búrke sa môže uľaviť jej zlomenej duši. Kvapky dažďa stekajú po jej
nádherných lupeňoch a ona plače.
Plače lebo nezostal nik.
Načo je jej krása, načo jej je obdiv ľudských očí, keď sama zostala...
Žiaden ju nepohladí...
Jej krása nič neznamená, nemá ju komu dať...
Do očí sa mi slzy opäť vtisnú. Sadám si vedľa nej.
Neviem ako som sa sem dostala ale viem prečo. Toto je dôvod. Ona je dôvod...
Načo mi je vlastná krása ak nie je nik, kto by ju so mnou zdieľal.
Načo moja bledá pokožka prekvitá životom, ak sa nenájde ten, kto by radosť
tomu životu dával...
Sedím na smutnej tmavej stráni, vedľa krásnej ruži.
Moje biele šaty stratili jas a červeň z mojich líc zbledla.
Necítim nič. Žiaden náhly pohyb srdca. Myslím, že tu zostanem navždy....
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
darkkizz
3. 10.októbra 2010 21:42
@66janica6 vieš čo je najväčšia sranda že si teraz budú myslieť že hodnotenie si stiahla ty
3
@66janica6 nee prisaham Ja som nevedela že to budeš hviedzičkovať ja som sa sekla Dneska už druhý krát pri tomto blogu.
5
@66janica6 ne ja som unavena zrejme. Prv som si to omylom vymazala a teraz som si to aj tak ohviedzičkovala
Napíš svoj komentár