A čo že zasa na balkóne fajčím?
Hej, začína to furt takisto. Lebo... Lebo tá krátka horiaca vec ma niekedy
núti rozmýšľať.
Nad čím, to ovplyvňuje počasie, moja nálada, objekty za mojim oknom.
Väčšinou nad sebou.

Trpím mániou spoznať samú seba. V akomsi uhle, čo nechápem. Príliš sa
pozastavujem nad jebnutosťou niektorích ľudí.
Nad jebnutosťou tejto doby. Cítim sa akoby som nežila v správnom čase.
A ak by som žila v nejakom inom čase, čo by sa zmenilo? Každá doba mala
svoje klady a zápory. Možno by to nebola výhra.
Dnes máme toľko možností... no tie možnosti prinášajú problémy. Akcia
vyvolá reakciu..
Nenávidíme sa medzi sebou čoraz viac. Staráme sa jeden do druhého akoby
sme nemali vlastný život. Možno ten náš nie je dosť zaujímavý.
Porovnávame sa.
Závisť, nenávisť, klamstvo, pokrytectvo.... to všetko nejak preráža na povrch.
Ideálne je splývať s radom. Držať hubu a krok ak nemáš dosť široké plecia.
Stavaním sa do pozície.. ako by som to nazvala... jednoducho niekoho kto
z toho radu vytŕča, ti síce nejde o život, ale príjmaš narážky okolia.
Krásne to nazvala moja triedna profesorka. "Ľudia sú dnes takí sprostí, že
odlišnosť chápu ako niečo neprípustné, zvieratá v džungli sú v tejto sfére
inteligencie dávno pred nimi..."

Niektoré moje "časti" sú divné. Robím veci mne špecifické a preto som
sa nečudujem, že som postavená pred ľudí, ako spomínala triedna.
Nikdy som sa nestarala čo si druhí robia. Nikdy som nikoho chorobne nesledovala
aby som mohla zdrbať každý jeho krok. Neviem, mne by to bolo príliš trápne
a mám iné záľuby.
Zvykla som si. Mávnuť rukou a robiť si ďalej svoje veci.

Ale niekedy ma to jednoducho prestáva baviť.
Niekedy by som chcela byť sama na nejakom opustenom ostrove len s klavírom.
Nikto by sa nestaral ako sa vyjadrujem, čo robím. Nikto by nesledoval
moju činnosť tým prekliatym orlím zrakom.
A ja by som si hrala, len tak do vetra. V ťažkých čiernych šatách.
Klavír by cítil za mňa, vymýšľala by som melódie, ktorý by spontánne plynuli
z mojich pocitov.
A po čase by mi tento svet začal chýbať. Tak ako je to vždy.
Milujem samotu, no takisto milujem spoločnosť. Toľko krát som sa chcela
skryť do roli šedej myšky, ale cítila som sa nesvoja.
Jednoducho to nejde inak. Moja prirodzenosť, je moja prirodzenosť a tú
nijako nezmením. A že sa niekomu nepáči? Čo dodať.


Rada si sadnem za klavír, viete iba tak. Bezcieľne. Alebo zoberiem do ruky
gitaru.
Miešam akordy, z ktorých vznikne akási melódia. Do toho ma súčasne napadá
text a iba takto niektoré veci vzniknú. Nikdy nejdem do nejakej pesničky
s určitým cieľom. Keď idem niečo skladať, nikdy neviem čo to bude.
To je zrejme normálne.
Vtedy sa do mňa nikto nejebe. Nikomu nevadí moja vulgarita. Lenže áno,
ja sa prezentujem dosť výrazne, takže je jasné že ľudia sa toho chytajú.
Komentujú, zdrbávajú, chvália, radia, prajú, neprajú, závidia, nenávidia...
Sú to, koniec koncov, prirodzené ľudské vlastnosti.
Ak by som sa neprezentovala takto, ak by som stála učupená v dave, nikto
by sa mi do života nestaral.
A tu zisťujem, že takto je to správne. Že aj keď sú ľudia jebnutí, aj keď ma vedia
nasrať, sama som si vytvorila tento svet ktorý žijem a takto sa mi to páči.
Pokiaľ sa do mňa starajú, viem že žijem. Že zaujímam. Je jedno či pozitívne
alebo negatívne. Na tom prd záleží.

Stále je čo ponúknuť, a kým je, tak ponúknem všetko. No aj všetko má svoje
medze.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár