Nikdy som o nej nechcela písať takto priamo. Radšej som ju zabalila do stoviek metafor,
aby to nebolo také klišé, ako toto. Je to klišé.
To slovo, ktoré je toľko omieľané, milované, odsudzované, nenávidené... v sebe skrýva niečo
oveľa väčšie.
Láska nie je iba rozprávka, či prechádzka ružovou záhradou. Nie je to len o šťastí.
Nie je to iba o slovách milujem, potrebujem, ľúbim..
Nie sú to iba bozky a prechádzky ruka v ruke.
Je to o pochopení, trpezlivosti, silnom pute ktoré spája dvoch ľudí, o prebdených nociach, o odvahe,
o odhodlaní, o túžbe niečo vybudovať.
Ale občas aj o hádkach, slzách, nemilých slovách.
Všetko to k tomu patrí.
...Antoine de Saint-Exupéry: "Ľúbiť, to neznamená pozerať sa jeden na druhého, to znamená pozerať sa
spolu tým istým smerom"....
Prvý krát som si to všimla v jednom JEHO blogu, keď som HO ešte nepoznala, alebo poznala len
veľmi málo.
Vtedy som sa nad tým tak trochu zamyslela.
Áno, je krásne keď sa jeden druhému dívame do očí. Lenže...
Nemôžme byť zahľadení iba jeden do druhého. Nemôžme zostať "stáť na mieste".
Pretože ak chceme živiť lásku, ak chceme byť spolu, musíme sa "pozerať spoločným smerom", teda
musíme mať nejaké spoločné ciele. Musíme mať spoločnú túžbu po spoločnej budúcnosti.
Takto potom môžeme spolu niečo stvoriť. Budovať a vybudovať.
Toto je podľa mňa láska. Stáť jeden pri druhom, aj keď nie vždy v tej najlepšej chvíli. Byť ochotní
vždy byť tu vtedy, keď nás ten druhý najviac potrebuje. Vedieť tolerovať. A najmä veriť. Lebo ak
vás niekto miluje, nikdy vás nesklame. Ak sklame, tak nemiloval a nestojí za to...
Tiež som to nie vždy brala takto. Tiež som si prešla "vzťahmi" ruka v ruke a viac mi netreba.
Ale človek v tomto raz dospeje.
A mne ukázal pravý zmysel tohto slova ON. A niekto si možno povie že možno skoro, ale nie...
Jednoducho som to pri ňom vedela, zistila...
Zistila som to hneď v prvej chvíli, že toto je iná "láska" ako všetky ostatné.
Pretože moja plachosť, nestálosť a potreba utiecť náhle zmizli. Nemala som tú svoju chorobnú
mániu rýchlo zdrhnúť a všetko za sebou spáliť.
A vtedy som to vedela!
V ten deň som proste vedela, že chcem byť s ním. Tak, ako nikdy s nikým. Že chcem byť IBA s ním.
A nie na deň, týždeň, mesiac či rok... navždy.
A nejde o to, či má človek tridsať, šestnásť alebo päťdesiat. Jednoducho keď príde tá pravá láska,
cíti to...
A vtedy som si nebola ani na chvíľu neistá. Nebola som zmätená, ako som zvykla bývať.
Lebo na tú prvú noc nezabudnem.
Nemuselo sa stať ani nič výnimočné. Iba sme sa rozprávali. Dlho. Nepoznali sme sa ešte veľmi
dlho, no mala som pocit akoby som ho poznala už roky.
Existoval málokto, pri kom by som sa tak otvorila, ako pri ňom. Hneď zo začiatku.
A nebola to jedna noc. Skoro každá bola takáto...
Vždy som mala problém niekomu povedať, čo k nemu cítim. Mala som potrebu hrať sa na silnú,
ak by ma náhodou zranil.
Pri ňom nie. Bol prvým, ktorému som povedala Milujem ťa....
A vlastne je aj prvým, koho skutočne Milujem
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
@nergaldiabolus myslíš? ja si to nemyslím... noo ale keď budeš takto k tomu pristupovať tak to baby budú mať ťažké
3
@katuska8808 ja neviem... proste som teraz v takom období, keď o všetkom pochybujem... tu asi pomôže iba čas, musím si to všetko usporiadať v hlave...
Napíš svoj komentár
neviem či som a či ešte vôbec niekedy budem schopný niekoho ľúbiť...