Nikdy sme nemali ten normálne matko-dcérsky vzťah. Skôr taký jemne sesterský. Kamarátsky. Spriazené duše.
Nikdy sa mi nesnažila byť autoritou. Nikdy sa nesnažila ukázať že práve ona je tá, podľa ktorej budem tancovať, keď sa jej bude chcieť pískať.
Ukazovala mi cestu, ktorou mám ísť, no dávala mi možnosť výberu. Stále.
Tvarovala moju osobnosť od prvého kroku a dávala mi pocit, že som to ja, kto vládne nad svojím vlastným životom.
Ukázala mi, že nebude mať navždy právo rozhodovať za mňa a tak ma naučila rozhodovať sa správne. A hlavne samú za seba.
A za to jej ďakujem.
V hlave sa mi mihajú útržky spomienok z naozaj ranného detstva. Spomínam si ako mi kúpila prvé princeznovské ružové šaty a biele okuliare tvarom pripomínajúce mačacíe oči. A ja som bola strašne šťastná a pyšná. Stúpla som si pred veľké zrkadlo a dokázala som tam stáť hodiny. Krútila som sa, tancovala a niekedy som si skúšala nacvičovať rôzne scénky, ktoré som videla v rozprávkach, či filmoch.
A každý večer mi čítala. Z takých tých veľkých tenkých Disney-oviek, ktoré mi kupovala. Mala som ich veľmi veľa.
No zo všetkého najradšej som mala jej dlhé červené šaty, ktoré mala oblečené na svadbe. Neustále som sa do nich obliekala, ťahala ich tri metre za sebou a predstavovala som si, že som princezná. Klasika.
Pozerávali sme spolu Dalas, Baywatch a podobné seriály čo vtedy frčali v telke.
Písať a čítať ma učila skoro a keď som prišla do škôlky bola som v poriadnom predstihu.
Všetko to však robila tak, aby ma to nenudilo. Nenútene. Bola to zábava a učila som sa rada. Veľmi.
Lipla som na nej. Hrozne moc.
Milovala som, keď ma vzala so sebou nakupovať, ku kaderníčke alebo kozmetičke. Chodila tam často a ja som stále poslušne sedela v kresle alebo na stoličke a uprene som sa dívala na ich šikovné ruky.
Doma sme sa stále hrali na kaderníčky a kozmetičky a najviac zo všetkého som milovala, keď sme sa hrali na predavačku v drogérii. Mama vytiahla celý kufrík svojich líčidiel a ja som ich potom akože predávala. Poznáte to.
V snahe vyzerať ako ona som si potajomky na tvár nanášala jej charakteristické strieborné tiene a tmavý rúž. A mala som z toho neskutočnú radosť.
Ona ma len potom s úsmevom na tvári posadila na práčku a snažila sa mi moje umelecké dielo dostať čo najlepšie z tváre.
A tak to bolo aj keď som dospievala.
Stále sme spolu chodili ku kaderníčke, na obočie, na nechty, nakupovať. A doteraz to tak je. Zásadne tieto procedúry neabsolvujem s kamarátkami. Iba s mamou!
Ešte aj ku gynekológovi chodíme spolu.
Nemáme pred sebou žiadne tajnosti. V ničom. Ani v intímnostiach. Môžem je povedať všetko. Nikdy som sa pred ňou nehanbila.
Spolu obkukujeme chlapov na ulici, vzdycháme nad krásavcami vo filmoch a máme uštipačné poznámky na dámy na ulici. Iba tak. Zo srandy.
Spolu žerieme trojkilové vedro zmrzliny a tri hodiny hľadáme v drogérke správny odtieň make-upu.
Občas keď sme samé, zobudím ju a pol noci sa k nej votriem do postele. Zapneme si horor a po piatich minútach zaspíme. A ráno keď som mŕtva, s rachotom mi na stôl postaví kávu.
Bola so mnou na prvom tetovaní a smiala sa mi do ksichtu že skapem od bolesti, keď vymýšľam somariny. Spolu s tatérom ma vystrašili k smrti, po čom nastal krásny uvoľnujúci pocit.
Cestou domov mi tú kerku očumovala ako malá a mala z toho hádam väčšiu radosť ako ja.
A takto je to so všetkým.
V najbližšej dobe sa musím psychicky pripraviť na to, že s ňou pôjdem vyberať plavky a to bude kurva ťažké, pretože mi dnes oznámila že o dva týždne ideme na dovolenku a ona nemá plavky.
Myslím, že takýto vzťah medzi matkou a dcérou mala zakorenený od detstva. S babkou to bolo rovnaké. Doteraz majú skvelý vzťah. My sme vlastne taká trojka. S babkou mám vzťah taký, ako snáď nikto. (iba @wicki )
Takisto sa rozprávame o všetkom. Vôbec nepociťujem ten veľký vekový rozdiel. Ona je stále mladá. Vždy bude. Má takého ducha.
To vštiepila aj mojej mame. Neísť spolu s vekom. Starať sa o seba a cítiť sa mlado. Nezáleží na čísle.
Sme neskutočne rovnaké. Mám po nej povahu, pohľad na svet a zrejme aj talent.
Keď sa my tri objavíme vo dverách nemenovanej reštaurácie, čašníci musia mať radosť a viedia, že majú nalievať modrú frankovku.
Týmto dvom neskutočným ženám a hlavne mojej mame ďakujem za to, akým som človekom. A za to, že na to môžem byť hrdá.
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
3
Veľmi pekný blog, závidím vám ten vzťah.
A ináč, vytlač to a daj to mamke prečítať, isto sa poteší
A ináč, vytlač to a daj to mamke prečítať, isto sa poteší
5
fúúúha, ja ti ale fakt závidím... ja mám s matkou viac ako katastrofálny vzťah, a mrzí ma to.. ale ako si povedala to treba od malička taký vzťah budovať, teraz už je neskoro..
6
ach, taká mama chcem byť, ak predsa budem mať deti, nikdy som nemala s mamou taký vzťah :/
8
krásne
tiež mám s mamou skôr kamarátsky vzťah a hoci občas nastanú aj nedorozumenia, tak si celkom dobre rozumieme a vieme sa aj porozprávať a pochopiť.
v dobrom ti môžem závidieť iba ten vzťah s babkou, ja nemám zlú babku, ale generačné rozdiely v názoroch a postojoch k životu tam sú veľmi citeľné.
tiež mám s mamou skôr kamarátsky vzťah a hoci občas nastanú aj nedorozumenia, tak si celkom dobre rozumieme a vieme sa aj porozprávať a pochopiť.
v dobrom ti môžem závidieť iba ten vzťah s babkou, ja nemám zlú babku, ale generačné rozdiely v názoroch a postojoch k životu tam sú veľmi citeľné.
9
@ darkkizz nádherný článok....našťastie, aj ja mám s mojou mamou kamarátsky vzťah, aj keď niekedy je trocha rozkazovačná ....súhlasím s @ stenatko vytlač t
10
heej a co my, otcovia?☺ ale inak pekne, len si neodpustim opravit chybicku: raneho detstva, nie ranneho
Napíš svoj komentár
pokracuj v tejto "tradicii"