Neviem prečo som tam stála. Jednoducho som tam bola dívala som sa.
Jemné vlnky sa nežne potácali na hladine a voda bola kryštálovo čistá. Viete, taká ako v horských bystrinkách,
ktorú zriedka pošpiní ľudská ruka. Bola chladná, no nie príliš mrazivá.
Netuším ako, ale vedela som to. Ruku som si totiž neponorila ani som ňou po jazere jemne neprešla.
Len som to akosi cítila vo vzduchu, vo vlasoch, na perách. A niekde vnútri.
Počula som tú hudbu. Vychádzalo to odniekiaľ z lesa. Cítila som ako plačlivé sláčiky huslí lámali moje srdce.
Niečo nebolo v poriadku. Priala som si aby ten záhadný huslista prestal hrať. Lebo, zdalo sa to ako niečo
bolestivé, čo mi ten zvuk mal pripomenúť. Niečo na čo som zabudla...
Zabudla som ako chutia slzy.
Spomienky zrazu nemali hodnotu. V tomto čase neexistovali. Existovala len prítomnosť. Žiadna minulosť
a už vôbec žiadna budúcnosť. Zistila som, že tieto slová zväzujú, obmedzujú, trápia.
Ja som už nepoznala ich význam.
No kde sa podel každý? Kde sú ľudia, ktorých milujem? Kde je moje malé dievčatko? Kde je muž, ktorého milujem?
Kde sú?
Neviem. Je to zvláštny pocit. Lebo nepočujem tĺcť moje srdce. Necítim bolesť ale ani lásku. Strach ani šťastie.
Počujem iba tú hudbu a cítim vánok, ktorý prechádza mnou celou.
Mám iba akési ľahké šaty, ale necítim chlad. Je to príjemné.
No niečo mi nedovolí odísť od tohto jazierka. Musím čosi spraviť, ale netuším...
Pretože ak sa otočím, vidím veľkú stenu z tisícich zrkadiel a tá nepustí. Nepustí ma späť.
Viem, že v tomto lese nikoho nenájdem. A sama tu zostať predsa nemôžem.
Zistila som to. Musím tam vojsť. Musím skočiť. Musím cítiť hĺbku čistej vody a ak budem na samom dne, až
vtedy budem voľná.
Nemám strach. Nebojím sa. Nejako viem, že pod vodou budem dýchať. Niečo ma ťahá a ja po tom túžim.
Ale!
Moja duša cíti nepríjemný pocit. Zostalo tu niečo, čo ma stále drží.
Na chvíľu som zavrela oči...
Musím povedať zbohom!
Som tu. Je noc. Vidím ich. Oboch. Spia. Spia tak krásne. Na chvíľu ma obleje túžba, ľahnúť si vedľa neho.
Nemôžem, viem to.
Nahnem sa, pohladím ho po vlasoch. Pobozkám ho na pery. Viem, že to bude cítiť...
Ostáva už len ona. Vidím ju. Krásne spinká. Podídem k postieľke, chytím ju za jej malú rúčku. Stíska ju.
Letmo ju pohladím.
Odchádzam. No ešte sa otočím. "Zbohom" šepnem...
Teraz môžem. Zatváram oči. Pomaly kráčam k vode. Vchádzam. Čím hlbšie, tým ma oplýva väčší pocit
šťastia.
Púšťam sa. Cítim voľnosť. Som blízko....
A nebolo to ani v lete, ani v zime, ani na jar a ani na jeseň. Slnko prudko hrialo, no necítila som ho na mojej
bledej pokožke. Kvety kvitli, ale necítila som ich vôňu. Líste opadávalo, no jesenný vánok nesplietol
moje vlasy. Jazero bolo pokryté vrstvou ľadu, no ruky ma neštípali.
Bola som mŕtva.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
nena52
17. 10.októbra 2010 18:06
fúúúú....
Napíš svoj komentár