Najlepšia priateľka

"Máš chvíľu čas?" napísala som jej.
"Ale áno, prečo" odpísala mi Nikol o chvíľu.
Obe sme vedeli že je to hlúpa otázka, pretože obe sme takisto dobre vedeli o čo pôjde v tomto rozhovore.
Každý náš rozhovor o tomto čase sa týkal len jednej veci... Tomáša.

Bolo okolo pol jedenástej večer keď mi na spodnej lište vytrvalo blikalo okno ICQ. Zasa iba my dve. Bolo to zvláštne, aj keby sme nehovorili vôbec nič, vedeli by sme. To dievča na "druhej strane drôtu" bola moja najlepšia priateľka. No nebolo to moje druhé ja, vôbec nie. Nebol to človek zo zrkadla.
Nikol bola úplne iná a to mi pripadalo nanajvýš nepochopiteľné.
Od mojej priateľky som vždy vyžadovala, aby myslela ako ja, aby mala vkus ako ja, aby mi len pritakávala keď som sa k niečomu vyjadrovala. Ale nie.... ona bola iná, naozaj by nikomu nenapadlo opýtať sa nás azda nie sme sestry... Neboli sme si vôbec podobné...

Mala na svet úplne iné názory. Bola realistka a nerozplývala sa v snoch. Bola zodpovedná a všetko si vopred dobre premyslela. Nebola nezávislá a hlavne.... mala iný názor na mužov ako ja...
A ja? Úplne iný človek. Lietala som v oblakoch. Moje umelecké cítenie bolo namíle vzdialené od reality a žila som len pre seba a pre hudbu. Nikdy som nepremýšľala čo robím a spontánne som robila veci ktoré som v danej chvíli považovala za správne a keď boli následky za moje činy niekedy ostré, nikdy som neľutovala. Nebola som na nikom závislá a nikoho som sa nepýtala či môžem alebo nemôžem, pre mňa to bolo, ako sa vraví, španielska dedina. A mužov som milovala a oni milovali mňa. Zvádzala som, klamala, podvádzala, zahrávala som sa.
Myslela som si že všetko môžem mať, pretože na akého som si ukázala, mala som ho.... až kým...

"Zasa on?" po chvíli mi prišla správa, cítila som že sa nemusíme zhovárať, že veľmi dobre vie čo sa deje.
"Kto iný?"
"Možno...."
"Nikol, žiadne možno už nie je, je to hnusný sviniar"
"Prečo ho už nepustíš z hlavy?"
"Nemôžem, milujem ho..."
"Hovorila som ti. Je veľmi mladý, ešte nie je zrelý."
"Áno, mala si pravdu. Ale čo mám robiť? Som nútená sa s ním stretávať..."
"Pravdu povediac nechápem čo na ňom vidíš..." sucho dodala. Nikdy sa netajila tým, že sa jej vôbec nepáči, ale akceptovala môj názor.
"Neviem, on je proste... taký iný. Iný ako ostatní"
"Iný ako všetci tí ktorým si zlomila srdce?" cítila som výčitku. Áno, vrátilo sa mi všetko čo som kedy spravila...
"Vieš Mariana, myslím že ťa dostal tým že si drží odstup, na to ty nie si vôbec zvyknutá."
A v tom akoby ma obliala studenou vodou....áno bolo to tak!
"Ale mal ťa rád, vtedy áno... no pamätáš čo ti raz Ľuboš povedal?"
Rýchlo som prebehla pamäťou, ale nevedela som na čo myslí...
"Nie..."
"Vzťahy v kapele, to je to najhoršie čo môže byť, presne to povedal. Myslím Maja, že ak by ste sa spoznali niekde inde ešte teraz by ste boli spolu"
"Nechcem už na neho myslieť, prečo nie som taká ako predtým?"
"Pretože teraz si spoznala čo je pravá láska, nie iba povrchné známosti, ktoré si doteraz viedla..."
Začervenala som sa, asi mala pravdu....
"Bol v posteli taký.... skvelý a pritom.... pritom taký nevinný"
"Hmm.. nedá sa povedať že priamo v posteli " ... z pochmúrnej nálady ma táto jej trefná narážka trochu dostala. Áno, vedela že som skôr za kuriózne miesta čo sa týka sexu.
Dlho som mlčala, zamyslela som sa...
"Haló, žiješ?"
"Ale áno, Nikol???....Prečo mám práve ja také šťastie že milujem práve toho jedného muža ktorý nemiluje mňa."
"Vieš že ťa má rád, svojím spôsobom."
"Och áno. Ale nemiluje ma. Páčim sa mu, šalie zo mňa, túži po mne, spáva so mnou... ale... ale nemiluje ma!" Pri týchto slovách sa mi v hrdle spravila velikánska hrča. Moju klávesnicu zalial prúd čiernych sĺz. Prvý chlap v mojom živote kvôli ktorému som schopná plakať....
"Čo ti mám na to povedať......"

Nechcela som aby niečo hovorila.

Ďalší večer sme stáli oproti sebe. Mlčky sme si sadli do tmavej "zarytej" krčmy kde sme vždy riešili svoje životy.
Zapálili sme si cigaretu a objednali víno. Nič som nehovorila, nebolo to nutné, presne vedela čo chcem povedať ale nemohla som pretože moje oči pomaly červeneli a moje srdce kričalo...
Prisadla si ku mne, ticho ma objala a povedala len, že všetko bude dobré...
Áno viem, bolo to klišé, ale z jej úst mi to znelo tak krásne a presvedčivo, že mi to vždy pomohlo.

A v ten večer som nemala chuť nájsť niekde v okolí žúrujúcich chalanov a stať sa na túto noc ich hviezdou, chýbal mi len jeden, práve ten za ktorým by som sa za normálnych okolností ani neotočila. Ten večer som chcela iba sedieť v tej zadymenej krčme s osobou ktorá mi najviac rozumie, napriek tomu že je úplne iná ako ja....

A tento blog by som chcela venovať mojej najlepšej priateľke, ktorá naozaj vždy stála pri mne keď som to potrebovala.

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu