Darkkizz
29. 10.októbra 2010 10:28
Nepočúvam, nevnímam, nepočujem čo mi chce niekto povedať. Dívam sa na seba.
niekoho iného, v hocičom. Neznesiem, keď ma niekto porovnáva.
A vrcholne nenávidím, keď mi priateľ povie "tá baba je pekná".
A extrémne žiarlim, no nie v tom zmysle, že si myslím, že by s ňou niečo mohol mať. V tomto
verím. Lebo viem, že ma miluje tak, ako ešte nikto a nikto ani nebude.
Mňa do zúrivosti privedie len to, že Aj ona je pre neho pekná. A nech hocijakým spôsobom, no
jednoducho je. A pritom viem, že ja sama to robím.
Nie je to nič zlé, povedať kamoške že je pekná.
Len ten chorý pocit, že nie si "jediná" aj keď SI!
Pes, ktorý šteká nehryzie a to je úplná pravda.
Mala by som sa zobudiť zo sna, v ktorom som ja jedinou ospevovanou. Nikto so mnou v živote
takto zaobchádzať nebude a v konečnom dôsledku ani ja takto s nikým nezaobchádzam.
A nechcem nič zakazovať a prikazovať.
Pretože sama milujem slobodu a nikdy by som niekomu nedovolila aby mi niečo zakazoval.
Je mi jasné že nemôžem po ulici chodiť so samopalom a strieľať všetky jeho kamarátky
a známe.
Som chorá sama zo seba a vôbec neviem ako to mám ešte povedať. Píšem o tom, spievam o tom,
serie ma to a v konečnom dôsledku som na to extrémne hrdá.
Je to choré. Je choré, čo sa niekedy preháňa mojou hlavou.
Chorobná je moja samoľúbosť, z ktorej vlastne pramení to, čo robím.
Kedysi som vybuchla hocikedy a hocikde. Teraz to v sebe dusím a verte, že to tiež nie je
najlepšie riešenie.
A nielen že tým ubližujem ľuďom, ktorých milujem, ale hlavne sama sebe.
Je to pocit, akoby vo vás vrela atómovka. Občas chcete plakať ale ste natoľko hrdá, že tá
hrča v hrdle sa jednoducho nevie uvoľniť, lebo pre toto predsa vy plakať nebudete!
A pritom niekde viete, že nie je absolútne žiaden dôvod.
A jediné čo mi tu pomáha je klavír, pero a papier.
Je správne, ak sa má človek rád. Ak si je vedomý svojich hodnôt, ale ak je do seba chorobne
zahľadený, nič dobré to nečiní.
Niekedy nepočúvam, nevnímam, nepočujem čo mi chce niekto povedať. Dívam sa na seba.
Vybudovala som si to ako akýsi obranný mechanizmus zo zlých skúseností.
Aby ma jednoducho nikto nemohol zraniť, no týmto sa raním sama viac ako ktokoľvek iný.
A naozaj to nie je nič viac ako moja skurvená samoľúbosť. Ktorú urazí každá poznámka na osobu
inú ako na moju. Preto to nemôžem nazvať žiarlivosťou.
Žijem v akomsi sne o samej sebe a bojím sa, že keď sa zobudím, zistím že taká nie som.
Všetko je to klamstvo. Moja povrchnosť...
Som extrovertný introvert, ktorý má potrebu poukazovať na svoj zovňajšok, aby skryl
sebecké a zbabelé vnútro.
Mám tak bohatý vnútorný život, že mi z toho jebe.
Mám tak silné puto sama so sebou, že nestrpím aby niekto predo mnou ospevoval iného.
A je to úplne jedno či to je kamarát alebo čo.
Lebo som posadnutá prvenstvom.
A viem že dnes večer mi bude zasa dobre, no nejak som to potrebovala dostať zo seba von.
"Vysvetliť sa, lebo nie som vyrovnaná sama so sebou". Raz som dostala k blogu takýto komentár
a vôbec som sa neurazila, pretože je to presne tak.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
stmortiis
29. 10.októbra 2010 10:41
5 *....presne takto sa cítim ja...presne takto vnímam keď povie o nejakej, že je pekná...presne takto vnímam seba..
Napíš svoj komentár