No zďaleka nie som taká suka, ako si o mne niektorí myslia...

Vždy som bola posadnutá. Posadnutá byť niekým, niečo dosiahnuť, niečo znamenať.
Posadnutá prvenstvom. Posadnutá sama sebou...
Prečo? Neviem. Myslím, že som to nemala po kom zdediť. Možno je to nedostatkom
sebavedomia, ktorý si kompenzujem núteným prílišným sebavedomím.
Každý si to myslí. Povedalo mi to X ľudí, ktorým som sa zdala namyslená, no keď ma spoznali
zmenili názor.
Ako kto, pretože sa poznám s mnohými ľuďmi ale naozaj si rozumiem skutočne iba s niekoľkými.
Nejde o to, že by som bola výberavá, jednoducho je to tak. Buď si s niekým sadnem od začiatku,
alebo tam vždy pretrváva ten pocit akéhosi napätia.

Nikdy som nebola povrchná. Nikdy som si nemyslela že som niečo viac ako ktokoľvek iný.
No myslím, že práve presne tak pôsobím. Neviem. Možno sa tak tvárim, možno mám také
vyžarovanie, možno sa tak správam...
Pritom som vždy bola tá, ktorá povrchnosť istým spôsobom odsudzovala.

Neznášam chválenkárstvo. Nie preto, žeby som závidela. Nezvyknem závidieť. Nemám čo.
Mám sa fajn. Mám perfektnú matku. V pohode život. Fajn školu. Najlepšiu priateľku a kamaráta.
Dá sa na mňa dívať, nevyzerám najhoršie. Robím čo ma baví. Mám najlepšieho chlapa, akého by som mohla mať.
A možno si teraz poviete "Pred chvíľou písala, že neznáša chválenkárstvo a teraz sa sama chváli."
Nie je to tak. Iba hovorím, že nezvyknem závidieť, keď sa niekto chváli, pretože nemám čo a som spokojná.
Možno to vyzerá že si seriem do huby, ale keď sa tak zamyslíte, každý si svojim spôsobom občas serie do huby.
Poznám pár ľudí, ktorí sú chválenkárstvom doslova posadnutí.
Perfektným príkladom je najlepšia kamarátka mojej mamy. Tá keď spustí tú jej "áriu" o svojej úžasnej dcére,
ktorá má sedemnásť, život si užíva, na nikoho sa neviaže, chodí domov permanentne opitá a chodí na všetky
možné diskotéky, tak to nemá konca.
Na debilné reči typu "a ty si prečo doma? Máš na to vek, aby si niekam chodila" som si už zvykla.
Seriem jej zasranú hlavu. Nepotrebujem sa každý piatok a sobotu otŕčať v ZIU alebo na nejakej dedinskej
diskotéke. Ja na to proste nie som.
Vždy sa len tak pousmejem nad tým, že mám v hlave viac rozumu ako ona aj s jej dcérou dokopy.

Ja chcem niečo dosiahnuť. Niečo si budovať. Mať perspektívu. Chcem niečo znamenať.
Nechem byť len "tá ktorú poznám z tej poslednej diskotéky". Netúžim byť len tá z mesta...
Nejakým spôsobom sa vo mne bijú dve osoby.
Na jednej strane milujem extravaganciu a výraznosť, no na druhej strane rada len tak sedím doma a čítam si
alebo si píšem pesničku alebo proste iba tak...

Čo sa týka ľudí, áno poriadne ma niekedy serú a viem byť odporná. No ani ako malá, som nebola z tých blbých
detí, čo sa vysmievali ostatným za niečo. Učili ma, že sa nikomu nemám smiať a hlavne ma učili že nikdy
nemám robiť druhým to, čo nechcem aby oni robili mne.
Možno som naivná, no vždy v ľuďoch hľadám to najlepšie, nesúdim podľa vzhľadu a súcitím.
Rada pomôžem, ak sa dá.
Nie som drastická. Nikdy v živote som nezabila ani muchu.
A môžem povedať, že z veľkej časti, to aká som ovplyvnila moja babka. Keď som bola malá trávila som s ňou
celé dni. Celý čas. Podobám sa na ňu, ako fyzicky, tak i po povahovej stránke.
Vždy ma učila, aby som bola milá, dobrá, aby som ľuďom pomáhala ak sa dá, aby som neubližovala zvieratám,
prírode a ani ľuďom. Ale na druhej strane, aby som mala svoj názor, nedala si skákať po hlave.
V podstate ma vychovala.
Naučila ma milovať prírodu, zvieratá, veľkoleposť, umenie, hudbu.
A som citlivý človek, niekedy dokonca až precitlivelý...

A týmto som chcela povedať ... ani neviem čo. Asi to že nie som taká "mrcha" ako sa možno zdám byť.
A nie som ľahkomyselná. Myslím na budúcnosť.
Nechcem sa vykresliť ako anjel. To zďaleka nie som. Mám svoje chyby, ako každý. No zďaleka nie som taká
suka, ako si o mne niektorí myslia....

 Blog

25 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu