ešte zostal prútený stolík s kreslom.
Z tašky pohodenej hneď pri dverách som vytiahla balíček Marlboriek a
z vrecka zapaľovač.
Stále ho mám pri sebe.
Na okrúhlom prútenom stolíku stál môj hrnček s kávou. Jej aróma
rozvonievala po celej terase.
Pritiahla som si popolník a zľahka si zapálila.
Bola to tá typická a pritom zvláštna chuť a vôňa, keď sa silná káva mieša
s cigaretovým dymom.
Fúkalo. Tak silno, že som si musela obliecť ten vlnený sveter.
Z rádia počujem ....princess in the tower, children in the fields...
Áno, presne táto sa mi k tomuto počasiu hodí.
Tak si ležérne poťahujem z cigarety. Pritom premýšľam. Rada premýšľam.
O tom čo bolo a bude. Čo mohlo byť, čo by som zmenila.
O živote, o láske, o problémoch.
Tak som sa zapozerala na deti hrajúce sa na ihrisku.
Premietla som si pár rôčkov dozadu, keď som sa štverala po preliezke
na ktorú som nikdy nevedela vyliezť ako iné deti. Bola som drevo. Pamätám
sa, že ma to vtedy trápilo. Posumiala som sa.
Spomenula som si aj na koláčiky z piesku, čo som tak rada robievala.
Formičky som milovala a kradla som ich ostatným deťom. Milovala som
neforemné hrady z piesku, do ktorých keď som fúkla, tak sa rozpadli.
Milovala som zašpinené ruky s ktorými som si utierala ten môj malý nos.
Mama ma vždy oprášila a ja som sa bežala zašpiniť ďalej.
Je to už dosť rokov dozadu, ale pamätám si na to príliš čerstvo.
Vtedy ma ešte môj otec brával plašiť vrabce. Vždy som sa veľmi tešila.
Cítila som sa v bezpečí, lebo moju malú rúčku vždy pevne držal v tej svojej,
pre mňa obrovskej a pevnej.
A prečo teraz plačem? Neviem, nikdy sa nad tým nepozastavujem, ale keď
sa pozerám na tie deti jednoducho to na mňa asi nejak príde.
Nie je to vrúcny plač, plačem tak... chlapsky.
A kde je teraz? Neviem. Niekde v práci, doma, von... je to jedno.
Zabudol že má dcéru...
Navštívila ma nostalgia a tak sa mi vynárajú spomienky z môjho detstva.
Pamätám si veľmi veľa. Spomínam sa na vône a pocity.
Na moje barbie bábiky, ktorým som strihala vlasy. Na moju prvú malú
umelú gitaru ktorej som potrhala struny...
Pamätám si na našich psov, okolo ktorých som po štyroch behala.
Myslela som si totiž že patrím medzi ne. Ochotne som z misiek jedla ich
granule, keď sa nikto nedíval...
Čudujem sa ako rýchlo beží čas. Celý život. Je presne ako tá cigareta.
Krátka, silná, môžeš sa na nej popáliť a raz ťa zabije.
Deti sa tam už nehrajú. Je tma, všetky šli domov.
Ja som dofajčila a odhodila ohorok. Dopila tú silnú kávu.
Ochladzuje sa. Vojdem dnu, na terase navždy pribuchnem tie roky čo sú
za mnou a v teple domova pokračujem žiť svoj život...
Nie v minulosti, nie v budúcnosti. V prítomnosti!
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
zizisko
28. 9.sept. 2010 16:22
Pekné
Napíš svoj komentár