Stojí tam staré a zabudnuté. Je to už mnoho rokov, čo sa z jeho dosiek
ozýval spev slávnych spevákov. Je to už mnoho rokov, čo davy ľudí tlieskali
a búrlivo vstávali zo starých drevených lavičiek, pod návalom emócií.
Dnes tu nie je nič. Rozsiahly park ošatila jeseň do zlatistých farieb.
Desiatky stromov pýšia sa nádherným lístím no staré lavičky, časom poznačené,
chradnú. Dávno stratili nádej.
Detské ihrisko, čo stojí obďaleč, si už roky detskú tvár ani smiech nepamätá.
Vo vzduchu je nápadne cítiť blížiacu sa zimu.
A len jedna žena sa sme stále vracia.
Len jedna jediná šedivá francúzska. Otvára starú hrdzavú bránu a vchádza.
Ak by ste ju pozorovali, všimli by ste si na nej čosi zvláštne, mystické.
Vchádza s dušou umelca. Nepochopeného.
A možno to je to čaro, čo jej zvráskavenej tvári na kráse pridáva.
Jeseň v nej prebúdza cit, vnemy, vášeň...
Miluje zvuk šuchotajúcich listov pod jej nohami.
Objala strom, ľahla si do tej krehkej farebnej prikrývky z lístia...
Oželie bolesť, nie práve najmladších údov.
Vie, že tu nie je nik. Vie že ten park nebude tým čím býval, no zároveň ona jediná
vie, že nikdy svoje čaro nestratí.
A vie aj to, že stále bude zaváňať tou jeho ťažkou vôňou.
Lampy ešte svietia. Intímnym svetlom, čo nápadne pripomína zákutia tmavých
kaviarní.
Ticho kráča cestičkami v pološere.
Usmieva sa nad zvukmi podajúcich gaštanov, štebotu vtákov.
Rukami si prejde po šedivých, no stále krásnych, dlhých a zdravých vlasoch a v
jej čiernych očiach sa na okamih mihlo šťastie.
Sadá si. Na tú schátranú lavičku najvyššie oproti pódiu, akoby pod sebou túžila
zanechať všetky tie nemilé roky.
Nezostalo jej nič. Muž, ktorý ju miloval, dávno v hrobe spí.
Nikdy nebola pochopená. Jej talent presahoval sféry ľudského citu, no a možno
práve preto....
Spomína si. Pamätá si to. Lebo aj ona na tých starých spráchnivelých doskách
stávala.
A jej anjelsky hlas sa šíril ozvenou okolitých stromov...
Vtedy...
Dnes tu sedí a díva sa.
A práve sem vchádza žena s veľkým poľovníckym psom.
Prešla! Nevidno ju už!
Prešla tak, ako každý prechádza týmto parkom.
Len ona tu zostáva. Stará francúzska.
Prešla životom tak rýchlo, tak nepatrne ako ľudia týmto parkom a sám tento
čarovný park prešiel svojou slávou, tak, že si to nestihol ani všimnúť...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár