Zamysleli ste sa už niekedy nad tým, koľko ľudí, koľko problémov a koľko pováh
také sídlisko skrýva?
Ja áno. Zamýšľam sa nad tým dosť často.
Keď si len tak idem po ulici zo školy a pozerám sa na všetky tie okná.
Je to normálne ale mne to pripadá ako neskutočne veľká betónová klietka.
Občas mi to príde, že steny sú moc tenké na to, aby mal človek súkromie...
Je to akýsi druh klaustrofóbie, keď si predstavím, že nado mnou, podo mnou, a vedľa
mňa z oboch strán žijú ďalší ľudia.
Delia nás len múry. Nič viac.
Stretávame sa na chodbách, vo výťahoch, na chodníkoch a detských ihriskách.
Fajčíme na balkónoch a meter nad nami polieva suseda kvety.
Žijeme spolu na niekoľkých metroch štvorcových.
Rôzne povahy, rôzne problémy, rôzny ľudia...
Často na to myslím.
Príde mi to na um, keď mi sused z hora búcha na radiátor, aby som prestala hrať
na ten klavír, alebo aby som stíšila hudbu.
Vtedy si uvedomím, že vlastne nemám a nikdy som ani nemala súkromie. Možno
práve po súkromie si chodím do prírody.
Na túto betónovú klietku som zvyknutá, od mala som v nej rástla.
No najväčší kontrast vidím, keď poviem Niki, že čo ak raz bude bývať v činžiaku.
Zhrozene sa na mňa pozrie a povie že si to nevie ani predstaviť.
Ani ja by som si to asi veľmi dobre nevedela predstaviť, keby som žila v dome.
No ja sa zamýšľam skôr nad tým, koľko emócií je na takom jednom mieste.
V každom jednom byte je nejaká radosť a nejaké starosti.
Rozličné životné osudy. Rozliční ľudia. Tak veľmi rozliční...
Zatiaľ čo my doma možno pozeráme telku, suseda možno plače, lebo ju niečo trápi
a ďalšia suseda sa možno háda s manželom...
Kým ja možno plačem, podo mnou si robia diskotéku....
Toto ma fascinuje.
Viem, je to úplne prirodzené ale ja často v prirodzených veciach vidím niečo čo stojí
za povšimnutie.
Občas sa divím, ako si človek dokázal zvyknúť takto žiť.
Mám rada tento život. Mám rada aj tie tenké múry, čo nás príliš silno od susedov
neoddeľujú.
Mám rada aj ten popol, čo mi Ingrid večne permanentne sype na balkón.
No niekedy potrebujem ujsť. Niekam kde nie je sto hláv na jednom mieste.
Proste len tak niekde. Vyvaliť sa na trávu a čumieť na oblaky.
Mať v ušiach slúchadlá a spievať si na plné pecky a možno aj falošne a nikto ma
nebude počuť.
Zbehnúť dolu k vode a jednoducho tam vojsť. V letných bielich šatičkách len tak,
však vyschnem, keď slnko moc hreje.
Na chvíľu pocítiť ten pocit voľnosti a slobody. Na chvíľu odísť spod dohľadu všetkých
tých očí. Behať si po tráve v premočených šatách...
Toto má pre mňa najväčšiu cenu.
No stále milujem to nechutné čaro tých betónových skriniek na ľudí.
Takisto čaro večerného vianočného mesta s vôňou hriatej medoviny.
Čaro toľkých ľudí, charakterov a emócií dokopy....
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
lussana
10. 10.októbra 2010 19:41
ja som taktiež sídliskové dievča aa neviem si predstaviť, že by som žila niekde inde...mám to tu rada
3
ja som do januára žil tiež na veľkom sídlisku...teraz som na dedine a neviem to tu vydržať
4
žijem v dome, ale na sídliská chodievam a tiež ma nútia zamýšľať sa ,vždy tam nájdem niečo čo ma zaujme, lebo je to naozaj zaujímavé, že koľko rôznych ľudí s rôznym osudom žije na rovnakom mieste, koľko majú toho spoločné a zároveň aj koľko vecí majú úplne odlišných.
Napíš svoj komentár