Aj keď myslím že je lepšie nepovedať nič ako počuť slová ktoré sa ti bolestne zarývajú do srdca.
Áno, ticho lieči keď dochádzajú slová, keď je bolesť v srdci taká veľká že nevládzem už ani plakať. Poznám ten pocit keď ma bolesť ničí zvnútra.
Je to ako keby mi srdce trahli na kusy a nikto mi nemôže pomôcť, a ten kto by mohol to nevidí, čo sa somnou robí. Je to ako keby som vnútri
horela, ale musím sa usmievať, pretože tento svet si to vyžaduje. Vtedy sa cítim taká slabá, hrča v mojom hrdle naznačuje že príde nával sĺz, ale
ani tie už nemajú silu pustiť sa z mojich očí. A v tomto momente to najviac bolí. Bolí telo aj duša. Vtedy je ticho jediné čo mi ostáva, jediné čo
ma vylieči.
No ticho aj mučí. V tichu sa vkrádajú do mojej mysle spomienky, ktoré ako keby malí práve v tej chvíli najväčšiu moc. Týrajú moju dušu. Nechcem
ich v mojej mysli, no sú tam a nechystajú sa zmiznúť. Tak len tak ležím v tráve a môj pes má hlavu opretú o moje plece, myslím že cíti čo sa odohráva
vo mne, pretože každú slzu ktorá mi spadne po líci jemne zachytí. Hodí na mňa pohľad alá "Netráp sa už toľko, nechápem prečo sa neusmievaš".
Myslím že vie že som toho chlapca milovala, vždy som mu to hovorila. A takisto si myslím že vedel aj to že sa preňho budem trápiť. No jedine on
chápe moju bolesť a jedine on mi nikdy nepovie "Ja som ti to hovoril....." !! Tak si tam proste len tak ležím a plačem. Viem že tam ma nikto
nenájde. Vždy sa tam vraciam keď ma niečo bolí, aj to miesto mi ho pripomína. Vtedy ma to ticho mučí. Tam mi ho pripomína všetko.
Cítim ten istý vietor, ktorý som cítila tej noci a myslím že aj tráva vonia rovnako a rovnako sa mi zarýva do vlasov ako vtedy.
Myslím že sa nezmenilo nič, iba tam už nieje somnou.
Milujem ho a každý kúsok tohto miesta to vie. V mojom srdci sa miešajú pocity, nie som dosť silná na to aby som ho nenávidela.
Vždy mi hovoril že to bolo posledný krát, nikdy to nebola pravda. Nedokázal mi odolať, ani ja jemu nie. No a teraz cítim úzkosť ktorá mi hovorí
že je koniec. Myslím že viac sa na mňa nepozrie tým spôsobom, že viac ho nepohladím po jeho vlasoch a nepobozkám jeho pery. Tuším že nikdy
viac ma nebude držať v náručí.
A práve v tejto agónii nastáva čas ticha, ktorý hovorí že už nemám síl. Chcela by som mu len povedať že pre mňa znamenal všetko, že som ho
milovala viac ako svoj život.... Ale aj tak po nás ostalo už len ...... TICHO.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár