Príznaky sú stále rovnaké. V zrkadle vidím totálne špatnú ženskú na ktorú sa mi vážne nechce pozerať. Ó, áno to je prvý príznak kedy viem že na mňa lezie moja umelecká depka. Pokračuje to tak že sa mi chce plakať a som zúfalá a vyvrcholí tak že každý jeden text ktorý napíšem odhodím na druhú stranu izby lebo sa mi to zdá ako sprosté klišé a po každej snahe vymyslieť nejakú melódiu zlostne buchnem do klávesov z ktorých sa potom ozývajú hrôzostrašné zvuky. Najhorší stupeň tejto mojej depky je, keď sa mi hnusí vlastný hlas a všetko čo sa s týmto spája a keď rozzúrene mažem nahrávku za nahrávkou.
Možno si poviete že som psychopat. A možno od pravdy ani nie ste veľmi ďaleko. Sama občas totiž uvažujem či som vôbec normálna.
A ako dlho tieto moje stavy trvajú? No, ako kedy. Podľa toho ako sa s tým popasujem. Niekedy je to týždeň, niekedy pár dní a niekedy aj dlhšie.
Som podráždená, všetko ma naštve. Sama sedím v izbe, pozerám do blba a hrá mi stále dookola jeden song keď si zrazu uvedomím že mi to pekne začína liezť na nervy a prepnem to na iný.
Slopem slanú Vincentku, veď práve tá zachraňuje moje hlasivky pred únavou a všetkými faktormi ktorými ich ničím. Čo by som bez tej vody robila... A tajne dúfam že mi to pomôže, samozrejme by som to chcela okamžite lebo v mojej pomätenej hlave v tieto dni môj hlas znie ako pokazené rádio....
Pchám do seba Pantenol, je to fakt sila a pomáha keď mi už môj pracovný orgán kričí na výstrahu: Ničííš ma!!!!
A zamýšľam sa z čoho tieto moje depky vznikajú. Príde dilema. Buď naozaj v nejaký čas spievam otrasne a nič čo sa týka hudby sa mi nedarí a vlastne z toho vyplýva moja depka alebo mám v hlave guláš a namýšľam si to....
Neviem.
Ale keď to na mňa príde má to silne emocionálny priebeh a po týchto dňoch umeleckej depky sa cítim ako znovuzrodená, akoby som prišla z rekreačného strediska. Takže predsa len.... asi naozaj je Všetko zlé na niečo dobré....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
newgeneration
22. 3.marca 2010 22:41
nechcel by som byť tvojimi klávesmi
Napíš svoj komentár