Zamkla som. Vyšla som z bytu narýchlo učesaná. Znova som zaspala. Je
deväť hodín a už som tam mala byť.
Moje ponocovanie raz skončí zle...
Rýchlo vhadzujúc veci do kabelky, som v mojich vysokých podpätkoch
bežala k autu.
Je to takto každé ráno. Nemôžem spávať. Je to čoraz horšie. Trápia ma
desivé sny, bolesti hlavy.
Moja kedysi zdravá pleť je sivá, unavená.
Kruhy pod mojimi očami čoraz výraznejšie a tmavšie, prezrádzajú prebdeté
noci a už ich nezakryje ani najdrahší make up.
Moje telo kričí o pomoc z posledných síl, ale ja sa to snažím ignorovať...
...Otváram dvere do kancelárie. Prvé čo zbadám je výraz mojej prihlúplej
kolegyne, ktorá mi ide zonva oznámiť že zasa meškám. Ako keby som to
nevedela.
Sadám si za stôl a tvárim sa že nevidím jej povýšenecký face.
Lekár. Áno, každý mi to opakuje. Myslím si že lekár mi v mojej nespavosti
nepomôže. Je to v mojej hlave...
No na druhej strane za vyskúšanie nič nedám. Zájdem za ním, hneď ako
budem mať čas.
***
Pol jedenástej. Pre do mnou ešte kvanta ľudí a mňa chytajú hysáky. U lekára
som nebola už pekne dlho.
O chvíľu ma volá dnu a z jeho výrazu sa dá vyčítať že si na mňa vôbec
nepamätá. Akoby aj mohol...
"Tak čo vás trápi?" - formálne odrapotal.
"Nespím". Sucho som oznámila.
"Nespíte?.." - pozrel sa na mňa akoby som od neho žiadala niečo neskutočné.
"Áno, nespím. Nespím v noci, nespím cez deň. Zaspím na dve hodiny nad
ránom a to je všetko.. " vybuchla som..
Prikázal mi vyzliecť sa. Dala som dole tričko.
Celú ma kompletne vyšetril a pokrútil hlavou. "Ste v poriadku".
Skvelé, pomyslela som si. Prišla som si sem vysedieť pár hodín aby som sa
dozvedela vetu Ste v poriadku??
Povedala som mu to.
Zarazene sa na mňa díval. Niečo načarbal na lístoček, podal mi ho do rúk a
povedal že mám zájsť za neurológom.
Ok. Fajn. Aj tam mi môžu povedať to isté... však čo...
Našťastie som bola jediná v čakárni. Sestrička ma rýchlo zavolala dnu,
tak som sa potešila, že aspoň tu je to znesiteľné.
Doktor sa tiež zdal milý...
Vyšetroval ma rôznymi prístrojmi, pýtal sa ma na moje sny, pýtal sa ako dlho
to už trvá..
Na chviľu sa odmlčal. Pozeral do steny a prudko sa ku mne otočil
"Vaša nespavosť vás skôr či neskôr zabije!"
Vyjavene som sa na neho dívala. Je to snáď zlý vtip? Nerozumela som čo sa
vlastne deje.
Vysvetlil mi to. Pekne po poriadku. Moja choroba nie je taká jednoduchá
ako sa to zdá. Môj organizmus kričí o pomoc a márne.
Povedal že ma to bude stáť veľmi veľa úsilia, ak sa budem chcieť vyliečiť,
a či sa mi to vôbec podarí nevie...
Ostala som stáť ako obarená.
Cítila som sucho v ústach, cítila som tlkot svojho srdca.
Vybehla som von. Nevnímala ľudí ani okolitý svet. Bežala som k autu.
Zo dňa na deň budem chradnúť a každou nocou budem o kus bližšie
k smrti...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ja tiež ťažko zaspávam ale to preto že neviem prestať myslieť
dúfam že toto je len dobre napísaný vymyslený príbeh