Dasapovedat: Druhá časť:Pokračovanie si čítajte fakt len opatrne....

Hneď po veľmi búrlivých udalostiach doma napr. som odmietla ísť na štedrovečernú oslavu (ešte predtým než som prestala jesť). Mama ma zaviedla za psychiatričkou akože začalo to tým, že ma obvinila, že sa snažím upútať pozornosť a blá blá blá, ale nakoniec ma poslala za psychologičkou tá mi robila rôzne testy typu určte,na čo sa táto škvrna podobá a také. A ešte som s ňou dosť dlho kecala. A povedala, že mi teda asi dajú nejaké lieky, tak zavolala psychiatričke nech mi ich predpíše.
Ja som v tom období bola dosť mimo a ešte som sa snažila aby to bolo vážne takže hoci som psychologičke rozprávala úprimne čas od času som niečo prehnala, ale zase zamlčala som, že už pred rokom som kvôli kamarátovi skoro skončila pod autom, lebo ja som bola na tých pár kamarátoch, čo som mala dosť závislá (aby som to uviedla na pravú mieru nebol to ten, s ktorým som ten krátky čas ak sa to dá tak nazvať chodila. Bol to chalan ktorého som poznala úplnou náhodou, ale v podstate nepoznala, lebo sme sa nikdy nestretli a všetko išlo cez net).Takže v podstate som povedala to tak, že to znelo, ako keby mi bolo niečo úplne iné, než mi bolo. Samozrejme ona by mala vedieť to rozlíšiť, ale pochybujem, že to vedela.
Skončila som s diagnózou neviem aká psychóza a postupne ako sa to stupňovalo mi teraz píšu jednoduchá schizofrénia, čo je aspoň podla mňa úplny blud. Takže brala som lieky ktoré už vtedy boli určené nie len na psychózu ale aj na schyzu. A brala som aj antidepresíva, ale oni nezaberajú aspoň podla mojej skúsenosti keď to čím trpíš má konkrétne dôvody. Môžes mať neúrekom hormónov šťastia, keď ťa spolužiaci, v podstate sa to dá nazvať psychicky šikanujú tak ti sú tie hormóny nanič.
Začala som sa rezať dosť to bolelo,m ale svelo to uvoľňovalo psychickú bolesť preto som to robila a dokonca som raz mala vyrezané aj dead ja viem znamená to mŕtvy, chcela som death ako smrť, ale malo to príliš veľa písmen a ja nie som masochista. Raz uprostred noci som sa skoro obesila, ale zle som si to upevnila....áno, nesmejte sa....zletela som na zem. Mala som síce červenú čiaru okolo krku, ale to bolo tak asi všetko a do rána to zmizlo. A potom som prestala jesť pripadalo mi to zbytočné proste to pre mňa nemalo žiadny zmysel. Keď som potom odpadla na dlaždiciach doma tak sme išli k obvodnej doktorke tá mi zmerala tlak, prišla po mňa sanitka a tým bolo dielo dokonané.
Bola som tam asi týždeň. Milión vyšetrení, hodiny na infúzii, milión odberov, ledva som sa dostala na záchod keď som potrebovala. Vedla mňa bola kamarátka s bývalej školy ktorú som nevidela roky a mala záchvaty nebolo jasné aké ani prečo, každopádne som stále zvonila na sestričky keď prišiel záchvat. Stále som ležala lebo vždy keď som vstala sa mi zatmelo pred očami a padala som. Na vyšetrenia som bola na vozíku. No a potom ma poslali aj za mojou psychiatričkou a tá sa ma pýtala, ja som vedela, že ma chce hospitalizovať a tak som to ešte zhoršovala, lebo som tam chcela ísť mať pokoj od spolužiakov od školy od všetkéh tec bol preč a mamu za mnou ani nepustili aby mi doniesla veci, keď už tam idem. A stále všetko zatĺkali, asi si mysleli, že neviem, že tem idem. A nechceli aby som kvôli tomu niečo spravila. Ja som nič nespravila, lebo som tam ísť chcela. A tak jedného dňa ráno som odišla do Kremnice. Ako bolo tam zase nabudúce. Možno ešte dnes, ale až o chvíľu.

Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Druhá časť:Pokračovanie si čítajte fakt len opatrne....

Komenty k blogu

Horúce!