Príslovie, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie sa dodržalo, v čase najväčšej bolesti som tak nepriamo pohádal s jediným človekom, ktorý držal môj život ako tak pokope. Zosypalo sa všetko prestala som mať chuť na niečo neyvládala som školu, nezvládala som krúžky a nevidela som východisko. Chcela som zomrieť ala som pocit, že samovražda by v mojom prípade bola eutanáziou uhľahčením pre mňa aj pre moje okolie, ktoré to nezvládalo rovnako ako ja. Moja vnútorná bolesť zasievala trápenie aj do očí mojich blízskych. So smútkom je ľahké podeliť sa uľahčiť to sebe a tým aj im, lenže ak bolesť ktorá vo vás je silnejšia a dokáže naplniť veľa duší a zničiť viac ako jeden život začínate mať strach skontaktovať s s ostatnými, volať o pomoc, lebo vidíte ako im to ubližuje. Ja som nevládala, napísala som list na rozlúčku, nechala som ho kamarátovi a išla som ku koĺajniciam. Bol február a všade bol sneh bola som smrti tak blízko, že som počula jej dych a zrazu som nebola schopná pohybu, nebola som schopná ísť tam a zabiť sa, ale nebola som schopná ani vstať a odísť a tak so v snehu vedľa koľajníc sedela asi dve hodiny.Pozorovala som vlaky, ktoré prechádzali okolo a nemyslela som na nič Potom zavolal vyplašený kamarát, ktorý našiel list. List, v ktorok okrem túžby zomrieť som mu vyznala aj svoju lásku k nemu.
Potom sa mi podarilo prekonať v sebe ten tlak ten pocit nepohybu a dostavila som sa na autobusovú zastávku, kde som ho čakala. Doma som nebola schopná ničoho. Ležala som v posteli a pozerala som sa na strop nič viac som nedokázala týždeň sopm nechodila do školy. Všetko bolo také naviac každá sekunda mi pripomínal prehru.
Zase som rezala. Chcela som vymazať tú bolesť. Psychiatrička mo poslala znovu na hospitalizáciu. Tentokrát do Martina. V Martine boli super doktori, ale priestor, v ktorom some trávalií celý deň bol jeden stôl a osem stoličiek, bolo to strašne malé oddelenie a dostávala som z toho ponorkovú chorobu. Zase som začala priberať. Zase som bola ospalá z liekov, proste všetko sa to vrátilo. Celý ten boj, ktorý bojujem už 4 roky som znovu začala prehrávať. Aj keď nikdy som nemala pocit, že som ho vyhrávala. Skôr že som problémy zatláčala do úzadia, že som im nevenovala pozornosť. Oni tam však boli a nedali sa vymazať. tá bolesť bola nekonečná.
Momentálne som zase hospitalizovaná tentokrát v mojom rodnom meste a mám strach zo života a z ľudí celkovo, zlihávam v tom boji. Ja neviem už ako ďalej, prečo som takto trestaná???
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ono to aj dosť závisí od tvojho postoja. Ak to berieš tak, ako píšeš ("prečo som takto trestaná?" a pod.), bude veľmi ťažké až nemožné sa z toho vymotať. Ľutovať sa je napiču ... poznám z vlastnej skúsenosti, hoci až na hospitalizáciu som to našťastie nedotiahla .. Ale asi ti týmto príspevkom nepomôžem. Takýmto ľudom je ťažké pomôcť, pretože si musia v prvom rade pomôcť sami. Nikto iný ťa z toho nevytiahne, len ty sama.