Dasapovedat: Štvrtá a posledná časť

A potom po lete som prišla znovu do školy. Tak trochu som dúfala, že po tom všetkom snáď aspoň niekto pochopí, aspoň niečo, že sa zmení, lenže nezmenilo sa absolútne nič. Najhorší boj som vždy ráno zvádzala s posteľou, keď som vstala vždy sa mi zakrútila hlava, mala som pred očami hviezdičky a mohla som si znovu sadnúť. Bolo mi zle, stále ma bolelo brucho a nemala som ani chuť ani silu niečo robiť. Dennodenne bola škola utrpením a snažila som sa čím skôr dostať z nej preč, stratila som záujem o všetko. Nič som necítila, vôbec nič. Lieky ma pripravili o emócie o životnú silu o chuť a elán...o všetko aby ma uchránili pred depresiami, lenže mi to v konečnom dôsledku život zhoršovalo. Nebola som nešťastná bola som beznádejne prázdna, a to bolo horšie než čokoľvek iné. To nebol život, to bola mŕtvola za chodu. A nikto mi neveril, že sa na nič nehrám, ťažko niekomu uveriť, keď sa vám smeje do tváre a pritom vraví ako mu je hrozne....nefungovalo vôbec nič. Chcela som odísť, ja som už ďalej takto nemohla žiť. Lenže keby niečo spravím, tak mojich rodičov zavrú, že ma neposlali znovu do Kremnice. Stala som sa väzňom a som ním doteraz. A zrazu som nemala úniku pred bolesťou, nebolo kam. A ja som zatúžila byť znovu v Kremnici, akoby som zabudla za toho polroka, aké to tam bolo. Chcela som hlavne utiecť. Chcela som si dať prázdniny. A tak dalo by sa povedať som zmanipulovala doktorku, aby ma tam poslala.....A šla som. A znovu to isté. bolo to ťažké. Raz traja pacienti ušli......do piatich hodín ich chytili. Policajti ich priviezli 120tkou po zákrutách, bili ich obuškami a správali sa k nim akoby to boli zločinci. Keď prišli nemohli skoro nič.....Oddelenie sa zmenilo len minimálne...ale spravili dievčatám jeden oddelený záchod. Aspoň niečo. Pamätám si, ako sme raz dostali na večeru, samú cibuľu, tlačenku a len taký malý krajec chleba, že sme sa o chlieb doslova bili...Znovu som sa rezala, špendlíky mizli, ale tentokrát som tam nechcela zostať tak dlho ako predtým. Bola som tam len štyri týždne...ale aj to stačilo. Bola som v úplnej izolácii, bolo mi nanič a všetci kládli otázky, ja som nevedela kam mám ísť. Chcela som ísť domov, lenže som vedela aké to tam je. a tu to hádam bolo ešte horšie. Ja som ďalej nemohla. Rodičia boli nešťastní a ich bolesť sa menila na zákazi. Robili mi ešte väčšie vezenie...nemala som kam ísť cítila som sa mimo tohto sveta opustená, celkom sama. A doma zmenilo sa niečo? Nemala som cieľ netúžila som robiť nič....lieky mi samozrejme nezaberali, a tak si doktorka myslela, že ich neberiem a predpísala mi injekcie....ja som nechcela odmietala som tam chodiť, vedela som, že mi po nich je ešte horšie...bránila som sa....a mama bola zúfalá, nevedela, čo má so mnou robiť. Hádky boli na dennom poriadku, ale mne to bolo jedno.....ja som nechcela chodiť do školy, nechcela som chodiť na chatu a nevládala som chodiť na hory....nemala som priateľov, koho? Aj tí, čo som s nimi mala pôvodne dobré vzťahy sa odvrátili, lebo to so mnou bolo príliš náročné, a keď mi aj ten posledný človek povedal, že nie som pre ňho ani len kamarátka...tak som ďalej už nemohla...ako sa dá takto žiť? Moje dni vyzerali stále rovnako....do školy...domov a spať...a tam niekde uprostred tej letargie znenávidela som všetky lieky, psychiatrov a všetkých, čo s tým mali niečo spoločné. Zrazu som mala aj problémy so srdcom nefungovala mi správne regulácia...Mala som problémy úplne zo všetkým. Nevládala som vyvinúť takmer akúkoľvek námahu a všetky činnosti, ktoré som predtým robila s láskou, som robila už len zo zvyku...a všetci každý doktor, ktorý videl moju zdravotnú kartu mal nekonečné množstvo otázok a rád, ktoré boli na nič. Bola som na pokraji síl na kraji zúfalstva a nevedela som, čo ďalej. Odmietala som už ďalej jesť lieky, odmietala som čokoľvek...Hádala som sa a hádala, že ja už lieky nechcem a snaha zbaviť sa toho bolo to jediné o čo som sa mohla oprieť, tlačila som a tlačila, až oni začali ustupovať. A aby sa mi to podarilo, prestala som sa rezať, to znamenalo, že znovu prišli úzskosti znovu som sa triasla.....bola som a chodila som hore-dolu. Nevedela som, ako to mám zvládnuť. Všetko mi pripadalo také nereálne. Také vzdialené ako v hmle. A čím menšie dávky liekov, tým viac som vnímala svet. Zrazu som videla bolesť ľudí okolo a podlomilo mi to kolená, ako som mohla byť taká krutá a nechať ich takto trpieť. Schudla som, neviem ako ani kedy, ale schudla. A blížila sa stredná škola...a vracala sa bolesť, ale vracali sa aj sily túto bolesť ovládnuť. Cítila som sa takmer ako vtedy keď to všetko začalo. Prišiel koniec školy......a spoločný triedny výlet, ale keď som počula od nich, ich ohováranie, ich bočenie, ja nemala som tam miesto, bolelo ma to viac ako inokedy, bolo mi ťažko.....ale keď to skončilo a prišlo leto podarilo sa mi ako tak zabudnúť...a od septembra bola nová škola noví spolužiaci....a bolo mi lepšie....všetci na mňa kašlali a mne sa podarilo vytvoriť ilúziu, že dokážem žiť bez nich a mať svoj svet...zahrabala som to všetko niekde do podvedomia a podarilo sa mi nemyslieť. Robila som všetko, len aby som nezostala zo sebou sama....a rozvíjala všetko možné aj nemožné, ale vždy sa vrátia spomienky...na dievča, ktoré zobrali do ústavu, na malé deti a na autistku, o ktorú som sa starala....na postihnuté dievča, ktoré mi darovalo svojho sloníka, lebo ja jediná som sa k nej správala mimo a to všetko miesi sa s prítomnosťou, ale stále visí tu v podvedomí akoby hrozba a často prekonávam krízy, keď si uvedomím, že ja na tomto svete stále nemám svoje miesto, že sem nepatrím. že stále medzi mnou a ostatními akoby bola bariéra...ale snažím sa nemyslieť aj keď viem, že donekonečna sa to nedá...Ja potrebuje úprimne cítiť, že niekto na tomto svete ma má veĺmi rád, ja potrebujem cítiť ľudské teplo a objatie, a nie chlad mojej prázdnoty...chlad mojej izby....niekedy pozriem len tak z okna a tužím bežať a už nezastaviť a dúfať, že tam niekde dýcha niekto pre mňa. Teraz je to znovu ťažké, ja neviem, čo ďalej mm spraviť, ako sa mám zbaviť toho pocitu nekonečnej osamelosti, ktorá ma sprevádza po celý život. A moja mama unavená príde a ani nepočúva, čo jej vravím a stále mi hovorí, že oná ma právo rozhodnúť....že ona je nado mnou, že je na vyššej úrovni ako ja.......ja už nechcem byť sama, môžem byť hocijako pekná, hocikoľko vedieť, ale sama nedokážem žiť.....

Skutočný príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

Štvrtá a posledná časť

2 komenty k blogu

Horúce!