Vieš, tak strašne som sa takejto chvíle bála, toho aké to bude a čo bude potom. Teraz to už viem, nič, nič nie je potom, len bolesť, smútok a plač, veľa plaču.
Myslela som si, že ma to bude bolieť viac, ale vieš čo, až tak to zase nebolelo ... Pri tebe som si na bolesť zjavne zvykal alebo si ma na to, tým čo bolo ešte pred rozchodom pripravil.
Zjavne by som ti mala poďakovať, ale to sa nestane, tomu ver !
,, Zajtra ti zavolám dobre, ozvem sa“ , nakoniec nášho posledného rozhovoru si dodal.
A? Zavolal? Ou, samozrejme, že nie, veď načo? To boli len ďalšie tvoje prázdne sľuby a ja hlupaňa som opäť naletela.
Či, počkať! Áno zavolal ... Po istom a dosť dlhom čase.
Práve som vyšla so sprchy, sadla k notebooku, otvorila si internet, prihlásila sa na facebook a začítala sa do správ. V tom mi zazvonil telefón. Naklonila som sa, aby som videla na displej. Zbadala som tam tvoju fotku, v sekunde ako zmyslov zbavená som vyskočila. Uchopila som mobil do ruky, v šoku som hľadela naň a zhlboka sa nadychovala.
,,Prosím?“, troška roztraseným hlasom som to dvihla.
,,Ahoj dievka, ako sa máš?“, silno, rozhodne a ako keby nič si to do telefónu na mňa vybalil.
Dievka, to tvoje oslovenie ma na jednej strane zaskočilo a na druhej potešilo. Tak strašne mi to chýbalo,, tak strašne som túžila to opäť začuť!
Odtiahla som mobil od ucha a pozrela sa na displej, aby som sa ujistila, že to nie je len sen. A vieš čo, nebol!
Pokračovali sme v rozhovore. O čom? Myslím, že to ani podstatne nebolo, hlavne nie pre mňa. Rozprával si mi o hocičom, o všetkom čo ťa napadlo a mňa si sa pýtal na to, čo ťa zaujímalo. Ja som len počúvala a počúvala a jednoslovne odpovedala, pretože, tak strašne som si vychutnávala to, že mi voláš, že ťa opäť počujem!
,, Dobre, tak ja sa ti ozvem potom zase, keď budem mať čas, ahoj“, tým si to ukončil.
Hodnú chvíľu som ostala sedieť s mobilom pri uchu, aj keď už hovor bol dávno ukončený a neveriacky som rozklepaná a prekvapená čumela do blba. V hlavne som si dookola opakovala: volal, on volal, on zavolá ...
S neskutočne veľkým a šťastným úsmevom som vstala a odložila mobil na svoje miesto.
A teraz, po hodnej chvíli mi to došlo, čo bude teraz? Čo mám robiť? Mám vyčakávať na to, kedy opäť zavolá? A prečo to urobil?
Samé otázky, stále dookola.
Na jednej strane som šťastná, musím pre neho niečo znamenať, nevolal by mi isto len tak, ale na druhej, ja nie som žiadna hračka, nemôže si ma len tak odkladať bokom a brať vtedy keď ma na to chuť alebo v jeho prípade čas.
Som človek a nie robot, ja mám city a nechcem, aby sa s nimi zahrával ... !
Čo teraz?! Čakať ...?!
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
nemammeno
8. 8.augusta 2012 20:52
aj keby som ti niečo napísala, sama by som to v takejto situácii nevedela spraviť
2
Zažila som čosi podobné a ak čítam medzi riadkami správne... tak by si mala prestať čakať a hlavne prestať nádejať.
On. Sa. Nevráti. Chápeš to?
On. Sa. Nevráti. Chápeš to?
3
No isto nečakaj šak to by bolo ako čakanie na Godota !
A nedaj sa oklamať malými dobrými chvílkami a pamätaj aj tie zlé !
A nedaj sa oklamať malými dobrými chvílkami a pamätaj aj tie zlé !
4
@stenatko čítaš správne, dosť dlho som si nechávala nádej a čakal, že sa to zmení a že sa mi ozve, budeme spolu, po čase som nejako prestala a teraz mi zavolal a som troška zmätená, ale som si vedomá toho, že je málé % toho, že on sa vráti späť ...
6
Nevráti sa späť. A to malé percento ihneď zahoď, ja by som neriskovala - po čase by ťa zase opustil, urobil to raz, urobí to i druhý krát.
Mala som to isté, akurát, že mne z toho dva roky prejebávalo. Po rozchode s ním pre mňa každý telefonát, každý jeho úsmev, každé jeho úžasné pozvanie von raz za tri mesiace znamenalo pre mňa nádej - nádej, že sa raz vráti ku mne. Jednoducho som si nedokázala dať dva a dva dokopy. Nešlo to. Nechcela som si priznať, že je koniec. Dva roky som sa topila na plytčine... a čakala, že sa vráti. To čakanie, to nádejanie bolo hrozné.
A každopádne sa ťa len spýtam - správala by sa osoba, ktorá ťa má rada a ktorej by na tebe záležalo, tak, že ti zavolá po dlhej dobe?
Mala som to isté, akurát, že mne z toho dva roky prejebávalo. Po rozchode s ním pre mňa každý telefonát, každý jeho úsmev, každé jeho úžasné pozvanie von raz za tri mesiace znamenalo pre mňa nádej - nádej, že sa raz vráti ku mne. Jednoducho som si nedokázala dať dva a dva dokopy. Nešlo to. Nechcela som si priznať, že je koniec. Dva roky som sa topila na plytčine... a čakala, že sa vráti. To čakanie, to nádejanie bolo hrozné.
A každopádne sa ťa len spýtam - správala by sa osoba, ktorá ťa má rada a ktorej by na tebe záležalo, tak, že ti zavolá po dlhej dobe?
8
@stenatko Keď tak čítam to čo si napísala, uvedomujem si, že je to pravda. Myslím si, že to nemá význam a ani po tom čo som si s ním nedávno písala, po tom čo mi napísal ... Je načase ísť ďalej ... Ďakujem
Napíš svoj komentár