Ja so mnou bez nej

len tak sedim prazdna ako papierova stranka uvodu do knihy.Snazim sa rozmyslat, lenze citove hradby uspesne narychlo vybudovane vecer predtym asi zasiahli aj myslienky samotne.
Umrela...drzala som jej ruku, ked umierala. Pozerala som sa do jej vyhasinajucich oci a trochu pocitila paniku. Tak mierne malo.
Dneska som sa pozerala na jej mrtve telo v rakve. Predomnou sa chulili k sebe jej dve dcery. 18 rocna a 11 rocna.

Zrazu som pocitila v sebe neuveritelne vycitky voci sebe samej. Ako sa vobec opovazujem len rozmyslat nad tym sa lutovat, ze je toho na mna vela. Ako sa ja opovazujem mat pocit,ze ak to potrva vsetko este chvilku, ze sa zrutim...Predomnou placu jej deti...ktore su obklopene problemami, ktore riesia.Ja stojim na okraji a snazim sa im pomoct ako sa da...ale nie som v strede toho vsetkeho.

takze mam pcoit, ze nemam pravo. Mam strach o to,ze ked budu potrebovat, ze ma nezavolaju, ze sa budu trapit same. Mam strach, aby som neurobila chybu...mam strach, ze nedokazem byt dobrou oporou...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu