Chlapec klope. Chvíľu čaká, až uvidí úplne biele oko v diere. Zašramotí kľúč a dvere sa otvoria. Stojí v nich dedo vo flanelovej košeli zapravenej v teplákoch, porozhliadne sa po chodbe akoby sa potreboval presvedčiť, či ich niekto nesleduje.
Dedo: „Nevideli ťa?“ (šeptom)
Chlapec: „Neboj dedo, dával som si pozor.“
„Poď ďalej...“
Ch: „Toto ti posiela mamina.“ (podáva dedovi tanier)
„Zelenina... zase zelenina... stále jej hovorím, že zeleninu neznášam. Nikdy som ju nejedol a na staré kolená určite nezačnem. A nechápem, ako to niekto môže jesť.“
Ch: „Mamina hovorí, že je to zdravé. Že to pomôže tvojmu oku.“
„Nech mi dá predpísať nejaké lieky. Lieky vždy pomáhajú. Ale toto ja jesť nebudem. Tvoja matka ma chce zabiť, chlapče. Vždy som to vedel. A teraz to vidíš aj ty.“
Ch: „Dedo? A čo to máš s okom?“
„Čo?“ (dedo zle počuje, priloží ucho k ústam chlapca)
Ch: „Že... čo... máš... s... okom!“
„To je špeciálne oko, chlapče. Poviem ti o ňom, keď budeš pripravený.“
Dedo podíde k polici s angličákmi. Zdvihne jeden z nich, sfúkne prach z kapoty a schová ho v dlani. Sadne si na posteľ a pozrie na chlapca.
„Sadni si.“
Ch: (podíde k posteli, no stojí)
„Sadni si!“ (dôraznejšie)
Ch: (sadne si vedľa deda)
Dedo vystrčí obe ruky zaťaté v päste pred chlapca. V jednej má angličák, druhá je prázdna. Chlapec chvíľu rozmýšľa.
Ch: „Z tejto!“ (ukáže na pravú ruku)
(otvorí prázdnu dlaň) „Zle chlapče. Prehral si.“
Z chlapcovej tváre zmizne úsmev a v oku sa zaleskne slza. Dedo ju pravou rukou utrie, zdvihne chlapcovu dlaň a vloží do nej angličák. Usmeje sa naňho a chlapec úsmev opätuje. Chvíľu jazdí s autíčkom po perine a vydáva zvuky motora.
„Mám pre teba bojovú úlohu, desiatnik.“
Ch: (rozžiaria sa mu oči) „Akú?“
„Babka má... hm... v izbe pri posteli takú malú truhličku. Na šperky. A v nej zopár fotiek. Ak mi ich prinesieš, povýšim ťa. Budeš slobodník. A dostaneš aj odmenu.“
Ch: „Akú?“
„Nebuď zvedavý. Ešte si nič nespravil.“
Ch: „Ale dedo...“ (prosebne)
„Na tých fotkách je dievča... ktoré som kedysi miloval.“
Ch: „Babka!“
„Mala záplavu čiernych, kučeravých vlasov. Bola nádherná. Naozaj nádherná. Už nikdy potom som nevidel tak nádhernú ženu. A pár chvíľ bola len a len moja.“
Ch: „Dedo, ale babka má sivé vlasy!“ (vyčítavo)
(nepočuje, alebo nechce počuť) „Pamätám si tie noci... Všade tma a žiarili len jej oči. Hľadel som do nich a nevedel odtrhnúť zrak. Popri hradbách uháňali motorky a autá... A ona bola celá len a len moja. Ten úsmev, čo ma privádzal do šialenstva... Tie pery, z ktorých som prichádzal o rozum...“
Ch: „Bolo to dávno, však?“
„Dávno, chlapče. Dávno a v Krajine Zázrakov. Na najkrajšom mieste, na akom som kedy bol.“
Ch: „Vezmeš ma tam? Do krajiny zázrakov?“
„Dones mi tie fotky. A nech ťa babka nevidí!“
Ch: „Rozkaz, generál!“ (zasalutuje ľavou rukou)
Chlapec sa rozbehne do svojej izby. Pristúpi k poličkám a chystá sa na tajnú akciu. Okolo pásu si uviaže opasok, zaň zastrčí kapsľovú pištoľ, zbierku kľúčov na veľkom krúžku, vyzbrojí sa maminou starou kabelkou a vyzuje si papuče, aby nerobil hluk.
Večera. Rodina, okrem deda, sedí za stolom. Z rádia znie rovnaká pieseň ako na obed.
Otec: (chlapcovi) „Dojedz to!“
Ch: (s odporom) „Nechcem! Je v tom zelenina. Mama ma chce zabiť!“
Mama: (zhrozene, smerom k otcovi) „Toto čo mu zas natlačil do hlavy ten tvoj slávny otec? Ja sa snažím, varím mu, starám sa oňho a on sa mi takto odvďačí?“
O: „Ticho!“ (k chlapcovi) „A ty jedz! A nevymýšľaj. Tvojej mame na tebe záleží, nechce ťa zabiť. Kým to nezješ, nepohneš sa od stola.“
Večera ďalej v tichosti prebieha. Chlapec s trpiteľským výrazom na tvári dojedá , každé sústo zavŕši nesúhlasným zafunením. Napokon do seba natlačí aj poslednú lyžicu a vstane od stola.
O: „Toto vezmi dedovi.“ (podá mu obedár)
Chlapec schytí jedlo a rozbehne sa do svojej izby. Z postele vezme maminu starú kabelku, prehodí si ju cez plece. Po chvíli zaváhania ju otvorí, vyberie z nej zväzok fotiek a obzerá si ich. Napokon ich hodí späť a po schodoch sa rozbehne pred staré dvere na konci chodby.
Zaklope. Oko sa v diere neukáže.
Zaklope ešte raz. Dvere sa samé otvoria. Dedo leží v posteli s palicou v ruke, akoby pripravený vstať a ujsť. Zobudí sa až keď si chlapec sadne na posteľ vedľa neho.
Ch: „Toto posiela mamina.“ (podáva mu obedár)
„Zelenina, čo?“
Ch: (hrdo) „Povedal som jej, že nás chce otráviť. Bojoval som za nás, generál!“
„Truľo! To sa nahlas nehovorí! To len my, starí vojaci, tak šomreme na stravu na fronte. Ale odnes jej to späť. Ja jesť nebudem. Nemám hlad.“
Ch: „Ocino sa nahnevá...“
„Ocino je môj syn, nemá sa čo hnevať. Stále ma musí počúvať, aj keď má päťdesiat. A splnil si úlohu, desiatnik?“
Ch: „V šperkovnici nič nebolo, len veľa babských čačiek.“
„Ja som vedel, že ich tá harpya spáli...“
Ch: „Čo je harpya, dedo?“
„Nič. To je len medzi nami, vojakmi. Opováž to použiť pred inými. Prisahaj!“
Ch: „Prisahám! Ale našiel som ďalšie fotky v škatuli pod posteľou. Tie harpya nestihla spáliť.“
„Ukáž sem!“
Chlapec podá dedovi fotky. Ten si ich prezerá, listuje nimi a sem-tam vzdychne.
Ch: „Je na nich aj taká žena s bielymi vlasmi.“
„Hovorí sa blond. Blond vlasmi.“
Ch: „Blond vlasmi.“
„Zdenka...“
Dedo chvíľu hľadí na strop a s fotkami v ruke nemo spomína. Chlapec naňho pozerá a čaká na každé slovo. Dedo vzdychne ako nikdy predtým.
„Poviem ti ďalšie tajomstvo, desiatnik.“
Ch: (urazene) „Slobodník!“
„Ach áno, máš pravdu, slobodník... Zdenka bola anjel. Naozaj. Stretol som ju, keď som mal dvadsať. Na tie noci nezabudnem. Mala krásne prsia. A tá chôdza... niesla sa ako kráľovná. Celého sveta. Chlapi okolo bledli závisťou. Ale tie prsia, chlapče... tie prsia...“
Ch: „Vidím. Tu! Sú... krásne.“ (ukazuje na fotku)
(vytrhne mu fotku a schová ju) „Pred rokmi som ju videl v obchode. Zdenku. Zostarla tak, ako aj ja. Jej tvár stratila tie krásne črty, vymenili ich vrásky. Pavučiny vrások, ktoré jej zbrázdili tvár. A už nemá ani také krásne... hm... oči ostali. Tie ti čas nevezme.“
Ch: „Tebe vzal. Toto jedno. Máš ho už celkom biele.“
„Toto... to je čarovné oko, chlapče. Vidím s ním do Krajiny Zázrakov. Až do druhého sveta.“
Ch: „Aj ja by som chcel také oko, dedo.“
„Nechcel. Ver mi, chlapče. Nechcel... Ach... Niektoré ženy by nemali starnúť. Toto Boh nedomyslel.“
Hodiny nahlas tikajú. Dedo sťažka dýcha. O chvíľu zakričí otec na chlapca, aby šiel spať a ten odchádza. Dedo ostáva v izbe sám a bez prestávky listuje vo fotkách.
Obed. Rádio nehrá. Celá rodina je úplne ticho. Len chlapec hltavo prežúva jedlo. Konečne nie je zelenina.
O: „Chlapče, musíme ti niečo povedať.“
Babka na opačnom konci stola usedavo plače.
M: „Dedko v noci umrel. Odišiel na druhý svet.“
Ch: (veselo) „Do Krajiny Zázrakov!“
Rozbehne sa hore schodmi až ku zničeným dverám s dierou. Nakukne ňou do izby. Dedo leží na posteli, vystretý a s palicou v jednej ruke. Fotky jeho spomienok sú rozsypané všade vôkol.
Chlapec k nemu podíde. Nadvihne mu viečko a hľadí do úplne bieleho oka, hľadajúc Krajinu Zázrakov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
teruskaone
2. 2.febuára 2011 00:50
dávno som nečítala niečo také krásne ako toto... nemám slov
Napíš svoj komentár