Ja vymýšľam básne
ved čo k tebe cítim je tak krásne.
Moc mi chýbaš
ty a tvoje krásne telo,
veď to moje by ho stále chcelo.
Si môj anjel, si môj sen,
pri sebe ťa stále chcem,
láska moja ešte stále nevieš
ako moc ťa milujem.
Veľmi smútim, tak moc túžim
že bez teba byť tu musím.
Výzva prírody
Počúvaj človek, tlkot srdca svojho,
zamĺkni a zastav čas.
Rozober kvapku dažďa a spoj ho
do neviditeľnej rieky včas.
Počúvaj ako šepká tráva,
ako tíško spieva vánok
a ako buráca tá rieka dravá
i ako dozrieva strom plný plánok.
Na chvíľu zastaň a obzri sa za seba,
možno aj začuješ odchádzať minulosť,
možno ti to ani počuť netreba
a možno ti to spôsobí zlosť.
Usmej sa na slnko, na červa, laň,
vojdi do chrámu prírody,
otvor pre motýľa svoju dlaň
a preži okamih pohody.
Ideme po schodoch skúmať neznámo, diaľ,
chyťme sa za ruky, vykročme vpred,
zahoďme za seba ďaleko žiaľ,
vypáľme boľavý, ničivý vred.
Zachráňme zmrznutý kvet,
ubime nevrlosť, zlosť,
pohlaďme zničený svet,
pozrime sa na budúcnosť.
Slnko už zapadá a už viac nevyjde
možno, že ešte je čas
zachrániť prírodu okolo nás.
Duša
Netuším prečo, netuším dôvod.
To čo si spravil bol krutý podvod.
Chcela som pohľad, chcela som pravdu,
Ty si si zaslúžil jedine hanbu!
Klamať mi priamo do očí,
Že keď ma vidíš, svet sa ti zatočí.
Každé slovo dušu mi hladilo,
No ty si to nemyslel pravdivo.
Bol si sen, teraz si len nočná mora,
Úbohá spomienka, ktorá
Si nezaslúži živiť ju túžbou.
Môže sa vykúpiť jedine službou.
A to, že zmizne z môjho vnútra,
Vytratí sa minulosť bolestná a smutná.
Odíde a už sa nikdy nevráti.
Svojou podlosťou sama seba zatratí.
Nekonečné zlo iba mávne rukou,
Nad tou dušou plnou podlých skutkov.
„Načo by sme ju mali súdiť?
Aj tak bude vo večných temnotách blúdiť!“
Iná budúcnosť jej nieje súdená.
Tá podlá duša zblúdená.
Prečo jej nenávisť život pohltila?
Sama si za to môže, ona to zavinila.
A teraz to aj tak vyzerá,.
Že Pán Boh z neba pozerá
A plače pri pohľade na ňu,
Na tú dušu krivdy plnú, samú.
Nemá nikoho o koho by sa oprela,
Žiadny šťastný život,kam by sa ešte votrela.
Neskoro zistila, že lásku si treba vážiť,
Bohatstvo života nadovšetko strážiť.
Keď svojou zlobou všetko stratila,
Spomienka sa ku nej vrátila.
Ukázala jej cestu, ktorou kedysi mala ísť
A nie vybrať si bezmocne padajúci list.
List, ktorý korunu stromu opustil.
Aj keď strom mu už odpustil
Nie je cesty späť!
To jediná pravá odpoveď.
No teraz už len plače bezmocne,
Že skončila vo vlastnom otroctve.
Po tvári kotúľa sa slza,
Už úbohá a nie ako kedysi-zlostná a drzá.
Klamlivé úsmevy z tváre pominuli.
Reťaze beznádeje skrúšenú dušu ovinuli.
Ich sile sa nedokáže anilen vzoprieť
A nemá inú dušu, o ktorú by sa mohla oprieť.
Nikto sa nedokáže osudu brániť,
No oná nemá nikoho, kto by ju chcel chrániť
A za jej pravdou v presvedčení stáť,
Nemá nikoho, kto by ju mal rád.
Utrpenie musí znášať sama a jediná,
Nepodporí ju žiadna duša nevinná.
Neexistuje nik, komu by chýbala
A tak iba premýšľa čo spravila a čo spraviť nemala.
V spomienkach napráva celý život, všetky činy.
Až teraz vidí koľkej sa dopustila viny
A čuduje sa, že ostatní ju nezatratili už skôr,
Veď bola ako nekonečný nákazlivý mor.
Keď sa snažili podať jej pomocnú ruku
Opäť siahla po nenávistnom rúchu
A svoje chyby si nikdy nepripustila:
„To je môj život!to je správne!“ stále tvrdila.
Stále a dookola až do týchto chvílí
Až teraz zistila ako sa celý život mýli,
Že pravdu málokedy mala
A teraz tu sedí bezmocná a sama.
Svedomie jej nedá pokoj,
Zlom koľko premárnila rokov.
Koľkí ľudia ju nadovšetko radi mali,
Koľkí ju bezhranične milovali,
No ona dala prednosť jedinej duši,
V ktorej blízkosti jej srdce búši.
Kôli neopätovanej láske zatratila celý svet,
Horkú chuť pre ňu mal aj sladučký med.
A preto začala všetkým ľuďom škodiť,
Rozhodla sa so zlobou svetom chodiť,
Kôli jednej duši všetkých nenávidieť.
Pomocnú ruku nechcela ani vidieť.
Strpenia s ňou mali mnoho ostatní,
No keď videli nedobytný drôt ostnatý,
Zlo kypiace v jej pohľade,
Pochopili, že ona bude ďalšia na rade.
V nekonečnom rade zatratených duší,
Kde prosebný plač dolieha do uší.
Že bude ďalšia topiaca sa v temnotách minulosti,
Kde spomienky jej budú stvárňovať nevítaných hostí.
Musí celý svoj zatratený život prežiť dookola,
Kým si uvedomí, že sto ráz horšia bola.
To čomu ona hovorila dobro,
Bolo iba klamstvo a bezhraničná podlosť.
Skôr mala oči otvoriť,
O svojich chybách s pokorou hovoriť,
Túžiť dosiahnuť cieľ dobra,
Kde dokáže milovať aj nenávistná kobra.
Nesedela by tu teraz opretá o stenu chladnú,
Nehľadela by v zrkadle na svoju tvár zradnú,
Radosť a život by mala,
Lásku by si plnými dúškami užívala.
No ona tu sedí spútaná a premýšľa,
Keby čas sa vrátil, ktoru cestou by išla.
Isto nie tou, po ktorej ona kráčala.
Tou, kde nohy v krvi zmáčala.
Tú druhú by si isto vybrala,
Ktovie čo by ju čakalo, aký život by mala.
No určite nie taký strašný, akým žije teraz.
Tá myšlienka ju napadla už neraz.
Je to iba myšlienka, to už nieje reálne,
Bohužiaľ aj toto dušu občas napadne,
A opäť ponorí sa do prenikavého ticha,
Kde potichučky smutne vzlyká...
Hrobové ticho pretne náhly smiech.
To sa duši smeje hriech.
Smiech hriechu podlý a strašný,
Po utrpení túži, je lačný.
Vysmieva sa bezohľadne duši:
„Nechceš si to ešte raz skúsiť?“
Skrúšená duša bezmocná, zakrýva si uši:
„Nie! Nechaj! Nechcem si to skúsiť!“
Už nikdy by to isté nespravila.
Vie, že radšej by svoj život zatratila
Než poddať sa znova nenávisti
A svoj život vložiť do rúk závisti.
Vie, že to nikdy neskúsi.
Aj tak sa jej život už zhnusil.
Zvráskavené čelo, pohľady do neznáma.
V živote i v smrti sama.
Svojou vinou si odcudzila svet,
Odkvitol šťastného života kvet.
Neľudské oči, nevládne pery.
Chce dožiť posledné chvíle v mieri.
Túži po odpustení tých, ktorým ublížila.
V posledných okamihoch je navonok i v srdci milá,
Tým však nepresvedčí žiadne duše ani z ďaleka.
Ľútosť nad hriechmi je nepochopiteľná pre človeka.
A tak duša osamelo so svetom sa lúči,
Opovrhnutie ostatných ju nenávratne mučí.
Netúži po tom, na okolie sa dívať,
Zahĺbi sa do seba a o šťastí len sníva.
Odchádza so slzami v očiach,
Plače a túla sa myšlienkami po premárnených nociach.
Chce zmeniť každý čin, každučké slovo.
„Keby vtedy...keby tak to bolo...“
No neskoro je smútiť nad rozliatym mliekom,
Neskoro v mysli blúdiť vysneným svetom.
Posledná túžba, posledný vzlyk,
Pri duši neostal nik.
Opovrhla svojím vlastným bytím,
No podeliť sa o to nemôže s nikým.
Už netuší, čo sa vôkol deje,
Zavrela oči, lúči sa, svoj život posledný raz kleje.
Preháňa sa vôkol zakvitnutej aleje zázračnej,
Studničky nekonečného šťastia, vody priezračnej.
Nemôže sa však laśky napojiť, nezastavia sa jej kroky,
Nekonečnú dobrotu nezaslúžia si premárnené roky.
A opäť je osud pre dušu tyranom
Pri východe Slnka nádhernom.
Svoje chyby cíti zas a dookola
Už vie, čo je pykať za to aká bola.
Túži po láske, po prenikavých lúčoch Slnka,
Počuť ešte raz ako potok žblnká...
To jej však žiadne duše nedoprajú,
Rozsudkom je pekelný život vzďaľujúci sa raju.
Cesta skončila.Túži sa vrátiť, no stojí pred pekelnou bránou,
Kde diabol mučí vinných krvavo-bolestivou ranou.
Prenikavé kvílenie zahltilo ticho napätia,
Duša chtiac-nechtiac musí vstúpiť do pekla.
Prvý krok cez prah mučivého nekonečna,
Pri druhom uvedomuje si, že ju čaká cesta večná,
Cestu pekiel spečatí krok tretí.
Jediným lúčom každý plameň vôkol svieti.
Atmosféra tajomná a tmavá,
Lúč s tieňom po stenách sa hráva.
Po bledých chladných stenách,
Kde vpísané sú všetky odsúdené mená.
A brko položené v kalamári mučivej krvi,
Na stole sa nedočkavo mrví.
Vie, že prišla ďalšia duša,
Ktorú diabol skúšal
A prehrala boj živých.
V lesklých očiach sivých
A utrápenom pohľade
Čítateľná otázka: Cesta späť je kde?
Tá však zmizla s minulosťou, stratila sa,
Teraz je tu iba pred ňou odsúdenia trasa.
Každučky krok dolieha stokrát do jej uší,
Pri každom vystrelí do nej tisíce kuší.
Každý krok je bolesť v diaľ,
Pri každom rozlieva sa kalamár
A do kaluží krvi stúpa.
Aká len bola naivná a hlúpa.
Kvapôčky krvi stekajú po jej nohách bosých,
Sťa by po stonke kvetu kvapôčky rosy.
Pri každom kroku cíti bolesť a plač svedomia,
Svojich chýb je si vedomá.
No je pred ňou ešte veľa krokov do záhuby,
Celý život obrátený naruby.
Namiesto prechádzky ružovým sadom,
Boj osudu s vražedným neľútostným hadom.
Lúč plameňa zažiaril priamo do jej očí.
Satanovi stojí zoči-voči.
V skutočnosti ako v knihách vôbec nieje,
Je to plameň, horiaca duša, ktorá sa ti smeje.
Vysmieva sa tvojím chybám, úbohým hriechom,
No dávno, dávno pred dávnovekom
Aj Diabol bol duša oslobodenia,
Avšak zahlušil hlas svojho svedomia.
Bola prvá, ktorá vybočila z radu,
A preto ju Pán zahnal do plameňov sadu,
Kde má teraz vládu nekonečna
A dokiaľ zlé duše nevyhynú, bude večná.
No teraz na kolenách pred Satanom duša vzlyká,
Osudové chvíľky neľútostného ticha
Pretínajú úprimné pokory slzy
Padajúce na zem plnú hriešnej krvi.
Vzlyká, prosí o slobodu plačúca duša zronená.
Pred Satanom padá na kolená,
Aby zmazal hriechy z jej knihy zivota.
No v Satanovom srdci nesídli milota.
Prezrel si skrúšenú dušu pohľadom plameňa,
Sadol si na mrazivý trón z kameňa,
Zodvihol ruku a riekol:
„Hriešnica!Vlásdnem tu už od dávnych vekov,
pokúšalsom mnoho duší
a ty, ako všetci ostatní, chcela si to skúsiť.
Svoju túžbu si neovládla,
Miesto toho ešte hlbšie do priepasti spadla!
Mňa to samozrejme teší, keď ďalšia duša nenávratne zhreší!“
Prenikavý smiech stenami smrti otriasol.
Satan vzal presýpacie hodiny a nimi zatriasol.
Zrniečka osudu sa razom vytratili:
„Aby sa navrátili
a ty mohla žiť, kým nepresypú sa hodiny,
musíš v pekle nájsť všetkých zo svojej rodiny!“
Pomedzi chladnými stenami
A krvou vpísanými hriešnymi menami,
Doviedol ju k dverám, ktoré kľučku nemali.
„Duše, ktoré s osudom sa zahrali“
Riekol hlas, ktorý nemal svoje vlastné telo.
„No tak hriešnica, smelo!“
Irónia v Satanovom hlase
Rúcala vysnený chodník ku spáse.
Rúca sa. No kým aspoň jeden kameň bude stáť,
Vieru a odhodlanie duša bude mať.
Diabol nemá srdce ani svedomie,
Preto ubližuje duši vedome.
Myšlienky prerušilo kvílenie dverí
A duša chce tam vstúpiť v mieri.
Odhodlanie a vieru odsúdeným dodať.
Pomocnú ruku úprimne podať.
Pomôcť im, pretože sama vie, aké je to ťažké
Prehrať boj života a naveky sa vzdialiť láske.
Dvere sa otvorili dokorán,
No v rozľahlej sále bola iba tma.
Nechápavým pohľadom skúmala dvere,
Nekonečným krokom prekročila prah vo viere,
Že je to úbohý žart Satana.
No objavil sa strážnik, v ruke katana,
Zlomyseľný úsmev na jeho tvári zažiaril,
Kývol hlavou, tmavý plameň sálu rozžiaril.
Na stenách rady bezmocne visiacich tiel,
Ktoré boli obeťami osudových hier.
Avšak v sále nie je nik.
V tom sa ozve tichulinký vzlyk:
„Tajomná miestnosť je prikrytá mystickým rúchom,
nepozeraj očami, rozhliadni sa
duchom
Tmavý strop a vlhký ťažký vzduch,
No v miestnosti vládne ruch.
Kvapky stekajúce po obrysoch stien,
Zahaľujúce iniciály jednotlivých mien
Do tehál vyrytých písmom šarlátovým
Aj po stáročiach ako novým.
Iba jedno miesto na stene je prázdne,
Odpoveď však v budúcnosti viazne.
A duša omráčene stojí, rozhliada sa,
V čom k nej ide odśudených masa.
Chcú ju vziať aj násilím medzi seba,
Bráni sa však, ona sa tak ľahko nedá.
Pohľadmi ju tiahnu k sebe
A Satan sa iba smeje.
Chcel vidieť ako sa duša zatvári,
No zamrzol mu úsmev na tvári.
Duša si ich pekným slovom podmanila,
A tým aspoň zatiaľ seba zachránila.
Rozpovedala im príbeh svoj.
Neľútostnú prehru, krutý boj.
Stíchla.Jedna malá dušička sedí v rohu,
Kľačí, vzlyká a modlí sa k Bohu.
Je jediná, čo stále neutíšne verí,
Že aj v pekle môže dožiť v mieri.
Diabol ju stále dával za príklad úbohosti,
Že verí v hromadu spráchnivelých kostí,
Pretože ževraj iba on
Môže rozzvoniť pohrebný zvon.
Iba on rozhoduje o osude,
Čo s dušou bude a čo nebude.
Nikto mu však neveril a odporovať sa každý bál,
Na poslušného sluhu sa samozrejme hral.
Jediná sa vzoprela Satanovej vôli,
Aj keď už bola v pekle, to všetko kôli
Presvedčeniu a viere v dobro,
Že raz porazí nenapraviteľnú podlosť.
Potom sa stratí táto krvavá aréna,
Stratia sa všetky temné chodby z kameňa.
Šarlátové písmo zmizne v priepasti minulosti,
Prítomnosti budú vládnuť najrozmanitejšie skvosty.
Je to len sen,túžba, predstava z ďaleka,
No týka sa každučkého človeka.
Satan sa k dušičke plný hnevu zohol
A bez toho aby sa akokoľvek pohol,
Život z úbohej dušičky vysal.
Sťa by najmocnejší kráľ, či cisár
Zodvihol panovačne hlavu,
Čím utíšil nekonečnú vravu,
Uprel pohľad do priehľadných duší:
„takto skončí každý, kto sa vzoprieť skúsi!“
ˇUbohá duša zronená uvedomila si vtedy,
že aj akokoľvek keby
skúšku splnila, v pekle by ostala.
Bez zrniečok osudu nieje možné aby povstala.
A tie už zmizli, to je nenávratné,
Chudinka duša na chladnú zem si kľakne,
Hlavu do svojich dlaní zaborí
A prvýkrát pociťuje silu opory.
Ostatní okolo nej súcitne stoja,
Úprimne sa o ňu boja,
Slovami ju pohladzujú nežne.
To je pre dušu výnimočné a nie bežné.
Prvýkrát pociťuje zázračný plameň lásky,
Z čela zmizli trápenia vrásky.
Už je rozhodnutá, čo sa s jej žitím stane,
Kroky ju vedú k pekelnej bráne.
Opäť prechádza celou cestou peklom,
Sprevádzaná blikajúcim šarlátovým svetlom-
-odňaté z chladného kameňa
zatratené písmená jej mena
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár