V spoločenskej miestnosti bola takmer tma. Len občasný blikot svetiel z kútov izby postaršej drevenej chaty prezrádzal, kde sa kto pohybuje, stojí a čo robí. Vôňa potu sa rozliezla snáď už do všetkých kútov. I myši, predtým jediný obyvatelia tejto chaty vedeli, čo je večer na programe. Rytmická hudba totiž otriasla ich príbytkami. Avšak vzhľadom k tomu, že my- dočasní obyvatelia sme doniesli nejaké jedlo, nemali žiadne námietky. Tóny farebnej hudby pretekali cez uši a rozlievali sa celým svalstvom. Dávala duši druhý dych. Ľudia v miestnosti si užívali chvíľkovú blízkosť so svojimi priateľmi, vrteli sa, nechtiac sa drgali, sem-tam si dupli po nohe. Rytmy udávali smer ich tiel.
Najlepšie je zatvoriť oči. Zabudnúť, že sa môže niekto dívať, že si môže niečo myslieť, odhodiť hanbu za hlavu a užívať si nekonečného daru. I ja ju milujem. Oči mám zatvorené, s tónmi sa hrám ako maliar, rukami a celým telom maľujem neviditeľné 3D obrazy, ktoré zanechávajú každú chvíľku iný dojem, pretože každý okamih je jedinečný.
Sem-tam vyskočím na balkón, chladný vzduch ma celú objíme. Obloha je tmavá plná svätojánskych mušiek, vzdialených stovky, či tisícky svetelných rokov. Stojím tu, opieram sa o drevené zábradlie pokryté popukaným lakom, ktorý láka k olupovaniu. A hoci som tu sama, som so všetkým, milujem tieto chvíle. Kedysi som takto utekala zo spoločnosti, keď som túžila a dúfala, aby za mnou prišiel ON. S nádejou som postávala bokom a prosila, aby sa ku mne zatúlal, aby sme mohli byť sami. Nič sa nemuselo diať, stačilo sa spolu opierať o zábradlie a sledovať oblohu, olupovať farbu zo zábradlia a pritom myslieť na niečo úplne iné... Na seba navzájom.
Dnes tu nie som preto, nie som do nikoho, ani nik do mňa. Som slobodná a milujem ľudí... Keď mnou chlad už úplne prenikol, otvorila som balkónové dvere, vhúpla do atmosféry a opäť maľujem. Tuc- tuc, bum- bum... Klincujeme, máveme, strúhame pózy, nech si aj telo zapamätá túto noc aspoň na najbližšie 3 dni.
Noc sa prehupla do svojej druhej polky a vtedy kamoš prehlásil: " A teraz trochu spomalíme." Miestnosť sa premenila na pokojné jazero na ktorom sa pohupuje, miesto malých od rybaciny smradľavých rybárskych lodiek, niekoľko mladých usmievavých párov. Sme priatelia, tancujeme každý s každým, máme sa radi. Niektorí prekročia intímne zóny, takmer sa objímajú. Janka položí hlavu na Réneho plece, iní teatrálne baletia, krútia sa, smejú z nepodarených vývrtiek. Jedna pieseň sa končí, ukloníme sa si na znak vďaky. Ani som sa nenadýchla a už ma berie do tanca Michal. Pozeráme sa si do očí, krútime, napodobňujeme filmové scény, raz je hore ruka, raz noha.
"Máš stuhnuté paravertebrálne svalstvo," skonštatuje po tom, čo mi rukou prešetril chrbát. Je vyučený masér a tomuto veľmi dobre rozumie.
"Hej?," vravím začudovane. "Dala by som si nejakú fajnú masáž." Zasmejem sa, no odpoveď nečakám. U2 pomaly končí a ja tiež. Sadám si chladnú zem, na opustenú papuču, ktorá pravdepodobne bránila v sebarealizácii tanečníka. Sledujem páry, pozorujem kroky, hru ich tiel. Život sa pomaly oddeľuje od hmoty a ja vidím tú krásu, život, ktorý je pohybom, láskou, dúhou. Usmievam sa unavenými očami.
Vedľa mňa sedí ON. Sedí často ticho niekde na kraji jazera a tiež sleduje. Sem tam schytá pár štuchancov od rozvášnených tanečníkov, chcem ho brániť, no som ticho. ON sa zdvihne a vykročí k dievčine, pretancujú pieseň a ja sa teším, že sú všetci radi, že všetci hrajú hru Život v plnom nasadení. Páči sa mi jeho hanblivosť, je v ňom dieťa ktoré sa prebúdza v dospeláka, veľmi, veľmi pomaly, ale isto. Vymení partnerku, ďalšia pieseň patrí len jej. Sú krásni, obaja hlboko mladší ako ja, kolíšu sa na kraji davu. Celine Dion práve dospieva, keď sa všetci poďakujú. Chalani hľadajú, dievčatá čakajú. (je to pre nich iste ťažké, no tí čo sa neboja odmietnutia väčšinou zvíťazia.) Naďalej sedím, užívam tu a teraz, tu a teraz, tu a...
Jeho kroky zamierili ku mne. Nestihla som rozmýšľať. Keď svoju chlapčenskú ruku načiahol bez slova, sebavedome a uprene mi pozeral do očí, bola som na rade. Moje oči už boli veselé, no i pery sa tento krát zvrtli do okrúhlej zátvorky na znak súhlasu. Bola som si sebou istá, veď som veľká. Vystrela som ruku a nechala som sa zdvihnúť.
Na parkete si v jeho ľavej dlani našla miesto moja pravá, trochu chladná. Jeho pravá ruka spočinula na mojom úzkom páse a ja na oplátku nachádzam oporu na jeho chlapčenskom pleci. Táto pieseň nie je najideálnejší slaďák, všetci naokolo sa dali na tenké zavíjanie, teatrálne výstupy, no my sme si našli svoju vlnku.
Vedela som, že ma má rád, no nechápala som, kde mohol nabrať tú odvahu. Snáď nevie, koľko mám rokov? Všetko je jedno, kašľať na to. Je mi dobre... Hudba pomaly prechádza do úzadia, až ju počujem menej a menej,... už je len pohyb, zboku nabok. Pozerá inam a ja naňho. Má krásnu tvár, vyzerá snáď ako anjel, ktorý padol z oblaku rovno predomňa, aby mi pripomenul, že život je najkrajší dar . Hlava mi oťažieva, strácam chuť udržiavať bezpečnú vzdialenosť. Štrbina medzi našimi telami sa zmenšuje na niektorých miestach natoľko, že mám jedinečnú možnosť cítiť teplo tejto nebeskej bytosti. Úplne zreteľne vidím, pleť má úplne jemnú, jeho oči češú stenu a je to nesmierne krásne. Hanbí sa. To len ja mám tú drzosť a sledujem ho, úplne zreteľne. Niečo sa ma pýta, odpovedám. Hojdáme sa spolu na nebeskej hojdačke.
Čas dávno odpochodoval za dvere, je len táto chvíľa. Cítim sa nekonečne spokojná. Už som aj zabudla, aké to je mať tak blízko k človeku. Moje oči sa premenili na dva zasnené mesiace, ktoré odrážajú svetlo na tohto chlapca. Dlane sa nám vrtia, nehľadáme však lepšie uchytenie. Ruky chcú tiež maľovať život. Dych sa premieňa na ružový opar, ktorý nás vynáša oveľa vyššie, než sa dá dovidieť. Trasie sa, cítim to v jeho dlani, cítim to na jeho pleci.
Ak by som Ťa mohla poprosiť drahý život, chcem sa takto cítiť navždy... Nie len s týmto chlapcom ale pri každodennom stretnutí s ľuďmi. Či sú starí, či mladí, či vysoký, či nízky, dievčatá, chlapci, ženy, muži. Chcem s nimi byť ako jedno. Milovať, pozrieť sa do očí a vedieť, že nie sú múry, ale len oblaky, na ktorých môžeme všetci tancovať bez predsudkov, bez obáv, s láskou v jednote.
V miestnosti bola tma, všetci sa teatrálne kolísali, dokonca pesnička si vyžiadala ich posmešný operný krik.
Ja takmer na jeho pleci, pred chvíľou som sa spojila so životom a cítim, že tak je to správne.
Zajtra sa zobudíme, možno si spomenieme, no poputujeme ďalej. Ľúbim jeho, ju i Teba. Miluj nás, nie je dôvod prečo nie. Verím, že jedného dňa si na oblakoch každý s každým zatancujeme, bez strachu, plní radosti zo života.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
chrobacik884
18. 8.augusta 2011 13:25
Krása . úplne som sa do toho vžila a bola nachvíľu tebou
Napíš svoj komentár