Narrin
Na počiatku všetkých vekov,
Vznikla bytosť desivá,
Na počiatku našich krokov,
Vznikla pravda pálivá.
Skrývajúc sa v temnotách,
Kde čakali na obeť,
Tá smrť ktorú mali v črtách,
Donútila zmeravieť.
Len zvieratá boli z nich,
Po zrodení čerstvom,
Temných tieňov šepkajúcich,
Preslávených len luhárstvom.
Po poznaní pravdy krutej,
Ktorá bola jasná,
Sa bytosti stále hluchej,
Sprotivila duša vlastná.
Všimla si tých zverstiev hrozných,
Premohol ju žiaľ.
Navždy smrťou znehybnených,
Tiel tešila sa doposiaľ.
Zničená z tej spúšte,
Učila sa ovládať,
Spravila si útočište,
Kde pokoj vždy mohla nájsť.
Postupne sa naučila,
Ako sa má ovládnuť,
Nakoniec na svetlo vyšla,
Vedela na seba dohliadnuť.
Iní nevedeli že je pri nich,
Ďalej riešili starosti svoje,
Keď nepriateľ zistil pravdu,
Nastali aj pre ňu boje.
Zabíjali jej podobných,
Nezmohla nič proti tomu,
Nezachránila bratov svojich,
Neverila už nikomu.
Niekoľký však utiekli,
Vracali sa po ostatných,
Hľadali pravých vládcov,
Vládcov zosadených.
Našli ich a bojovali,
No nezvíťazili.
Upadli do agónie,
Nádej už v nich neožije.
Kráľov pobili,
Zotročili ostatných,
Do temnoty ich znova uvrhli,
Uchýlili sa do rúk svetielok malých.
Nedávali im nádej,
No neupadli na dno.
Nech umrú radšej,
Ako páchať znova to zlo.
Hviezdy jasne žiarili,
Na oči uslzené.
Krutú pravdu odhalili.
Že takí, ako oni, na svete nie sú vítaní...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár