Ako to vlastne v skutočnosti je?

V niektorých veciach sa absolútne stotožňujem. Pekne podané, občas ako keby som počúval dalajlámove múdrosti. Vydarené proste.

Jee dakujem No urcite vsetko nemam zo svojej hlavy, citala som a stale citam strasne vela knih a na zaklade toho si vytvaram nazory, ktore prezentujem, takze to nevzniklo len tak z nicoho...

Ale kazdopadne som rada, ze aspon niekto so mnou zdiela nazory

musím priznať, že táto úvaha podobne tiež brázdi moju myseľ...je to veľmi dobré na zamyslenie, podstatu

ale to všetko ( školy, ciele...) má zmysel....nikto nikdy nepochopí veľmi veľa, vždy bude prezentácia iná...

no urcite ze to ma zmysel, vsetko ma svoj vyznam, ja som len riesila podstatny a nepodstatny zmysel

Nuž.. smutným faktom ostáva že sa toto nanešťastie netýka 80% ľudskej populácie, ktorá nemá isté (okrem smrti) takmer nič. Nebral by som istotu ako niečo negatívne...aby sa človek dokázal spoznať, potrebuje nejaký oporný bod, východisko. Niečo od čoho by sa to sebapoznanie mohlo odvíjať. Ak musí bojovať každý deň o prežitie na nejaké hlboké sebapoznávanie mu moc času neostáva. Iste, vekom nadobudne múdrosť, ktorá vychádza zo skúsenosti, ale tá je vykúpená množstvom útrap. A potom aj tak padne na planú pôdu, lebo mladí ktorým sa ju snaží predať ňou opovrhnú a hľadajú si vlastnú cestu a celý kolobeh sa opakuje. Človek ktorý dosiahol to že sa nemusí báť o svoje základné potreby je v jedinečnej pozícií zamerať svoju energiu na rozvoj svojej osobnosti a na pomáhanie druhým. Najväčší problém však myslím je že väčšina takýchto ľudí naopak duševne zakrpatie, čľapkajúc sa vo svojom blahobyte (či už duševnom alebo telesnom) ako dieťa v bazéníku..

A pritom často tým oporným bodom je práve láska. Či už rodičovská, priateľská alebo milenecká. Dajte mi pevný bod a pohnem zemeguľou, povedal už Archimedes Keď si môžeš byť istá niečim čo Ťa skutočne napĺňa, tak dokážeš hocičo

Ale ja som nebrala istotu ako nieco negativne.. napisala som ze je ista smrt to ano, ale aj ze je isty zivot

A pritom často tým oporným bodom je práve láska. - je? mala by byt myslim si, ale realita je trocha ina, ako si pisal na zaciatku...

ale pekne si to roztahal jak soplik xD

Tak som to teda prečítala.. Spomínam na jedného môjho priateľa - filozofa, ktorý dokonca o tom písal prácu. O spoznávaní samého seba od ktorého sa odvíja spoznávanie ostatných ľudí. Po mnohých rokoch, kedy sa táto teória neustále opakovala ako takmer jediná a platná, som prišla k takému zvláštnemu zisteniu, že robiť to úplne naopak je snáď cesta omnoho jednoduchšia a snáď s plodnejším výsledkom. Poznáš ten výrok, že najmenej zo všetkého poznáme samého seba? - ako teda podľa mňa spoznám Teba?. Mne to príde, že veľmi ťažko! Ale ak má človek dosť pokory a snaží Ťa spoznať, spoznať hoc aj tu tých najväčších chuligánov, v každom objaví niečo, v čom hoc i len na slabý okamih zbadá kúsok seba. Či už v reakcii, alebo v časti názoru, v ich hneve, smiechu (veď často sa smejeme na spoločných veciach, rozčulujeme nad podobnými nezmyslami..) Niekedy mám pocit, že takmer v každom vidím ten "svoj" nejaký kúsok. U každého však určitá vlastnosť, či rys dominuje úplne ináč ako u mňa. Na mnohé veci by som možno nemala šancu vôbec prísť - tak sú hlboko vo mne ukryté. Tým len chcem povedať, hoc neznášam napríklad strašne vulgarizmy, sú situácie, kedy ich dokážem aj ja bez rozpakov použiť. Ak pozoruješ ľudí, núti Ťa to rozmýšľať často nad sebou...

Takže, ja si napríklad myslím, že čím viac ľudí spoznám, tým som si v sebapoznávaní bližšia.... - čo Ty na to - milý náš odborník?

zas bez komentarov



moj nazor je iny, avsak paralely sa najst daju..

a povedzme ze s celkovym zmyslom i suhlasim

je dôležité vedieť to čo si napísala...ale...toto všetko je len základná múdrosť, ktorú by si každý človek mal osvojiť. Nemá zmysel trápiť sa nad tím kam ľudstvo speje, pretože tak ako každý organizmus vo vesmíre sa aj človek neustále zdokonaľuje. Ľudstvo je v podstate ešte len niekde na začiatku svojho vývoja. Ak sa mu nepodarí vyvinúť skôr ako vysaje všetko zo zdroja, ktorý mu dáva život tak jednoducho zanikne a túto zem a celý vesmír to nebude absolutne trápiť, pretože i keď sme súčasťou všetkého tak sme vo svojej podstate úplne nepodstatný pre ďalší vývoj planéty a vesmíru...my sme len proste "tu" nekonečno nám dalo možnosť sa uchytiť a je len na nás ako to využijeme...neexistuje dobro alebo zlo...je tu len rovnováha všetkých síl napr. u ľudí rozdielne názory...rovnováha funguje tak, že čo človek alebo akákoľvek iná bytosť dá, to sa jej vráti, či zajtra, či o rok alebo v ďalšom živote. Človeku by stačilo zobrať si príklad zo zvierat ak by im to ich ego dovolilo...stačí im tak ako rastlinám a zvieratám čistá príroda a z tej prírody čerpať ďalej múdrosť, spoznávať samých seba a zdokonaľovať sa v súlade s prírodou...ale prečo to tak nieje aj keď je to také jasné? Pretože existuje nekonečno názorov, nekonečno síl a slabostí, ktoré všetky organizmy ako aj človeka činia výnimočným ale zároveň nepodstatným...tieto sily dávajú všetkým organizmom možnosť učiť sa a zdokonaľovať, či už v našom svete vnímania času a priestoru alebo vo svetoch iních...toto celé je základná múdrosť života...zober si že to je základ a tento základ si ľudstvo tak skoro neosvojí...ako som napísal...ľudia sú len na začiatku svojho vývoja kedže si tento čistý základ ešte neosvojili...tak ako sa malé deti učia chodiť, tak najprv sa musia naučiť základu "chodenia" až potom sa dokážu naučiť behať a skákať... jou tak to by bolo čo sa tíka základu...ak by si zatúžila po múdrosti tak mi napíš...rád pokecám so zaujímavými ľuďmi