Už od útleho detstva som milovala vlaky. Fascinovalo ma cestovať nimi... Sedieť dlho pri okne a dívať sa na pohybujúcu sa krajinu okolo a mať u riti, čo sa deje okolo mňa. Len tak sa zamýšľať, uvažovať nad všetkým možným, čo som dosiaľ zažila alebo možno nemyslieť na nič. Neraz som pri takýchto pochodoch mysle dospela k zarážajúcim záverom, ktoré som nedokázala stráviť.
A raz som naozaj sedela pri okne vo vlaku cestujúc z domu preč, pretože som bola znechutená všetkým, čo sa stalo, a vyvetranie sa bolo jedniným východiskom z kolobehu príšerných udalostí. Alebo len predstavovalo prípravu na ďalšiu katastrofu?
V kupé sedela okrem mňa ešte jedna postaršia pani, ktorá bola maximálne nezaujímavá, a jeden celkom pekný mladý muž, ktorý však nemal žiadny zmysel pre detajl alebo pre umenie, jednoducho to z neho sršalo, no neviem povedať prečo... Nemám rada ľudí, ktorých netrápia detajly a principiálne záležitosti, tak som ním začala pohŕdať. Pozrela som sa opačným smerom - von oknom. Strom, strom, budova, budova, budova... Nič extra. Zavrela som oči, založila som si slúchadlá a začala počúvať svoju obľúbenú, avšak depresívnu hudbu. Nebol to rozumný nápad. Totiž v citovom rozpoložení, v akom som sa vtedy nachádzala, viedol akýkoľvek podnet, napríklad smutná pieseň, k ďalšiemu zhoršeniu nálady. Tak som si pomyslela, či by mi ešte mohlo byť horšie. Je to čudné, ale dodones neviem, či existuje nejaká hranica, že horšie to už nemôže byť. Našťastie ma ale nesklamal môj pud sebazáchovy, ktorý mi v každej príšernej situácii povie, že čoskoro príde niečo príjemné. Akási nádej, ponuka zlepšenia stavu. A naozaj. Do kupé vošiel mladý cestovateľ, ktorý bol totálnym opakom ľudí, ktorí už predtým sedeli vedľa mňa. Bol kúsok zanedbaný, no sympatický. Jeho pohľad bol prenikavý, no príjemne prenikavý. Mal írsku sánku. Mala som chuť sa mu prihovoriť, no nespravila som to. Aj tak neviem, čo by som mu povedala.
A tak som zasa začala byť smutná, lebo hoci ma prítomnosť mladého cestovateľa potešila, okamih radosti rýchlo uplynul. Ešte chvíľu som sa naňho dívala, ale nemalo to zmysel. Odvrátila som hlavu a sledovala som krajinu okolo vlaku.
Stále mi však chodil po mysli. Chcela som sa mu prihovoriť, chcela som zistiť, či náhodou nie sme spriaznené duše. Ale nespravila som nič. Po polhodine spoločnej cesty vystúpil z vlaku a ja som sa mohla preklínať, že som nevyužila príležitosť, ktorá ma mohla vyslobodiť z príšernej situácie.
Ostávali mi dve hodiny cesty. Do kupé si zatiaľ prisadol jeden starší pán. Čítal noviny a tváril sa, akoby vlakom cestoval každodenne.
Sedela som a sedela... Pomaly sa mi zatvárali oči. Až prišla moja zastávka, miesto, kde som chcela vystúpiť. Vyšla som von z vlaku a položila si v mysli otázku:„Čo ma teraz čaká?“ Spolu s ruksakom som sa vybrala do mesta, kde som plánovala stráviť pár dní.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár