Pomalým, depresívnym krokom sa tiahol do svojho kabinetu. So sklonenou hlavou vošiel dnu a zamkol za sebou dvere. Sadol si na stoličku a rozplakal sa. Plakal potichu ako kedysi, keď ho ešte na základnej škole šikanovali. Spomínal na chvíle, keď sa mu smiali, že je mamičkiným maznáčikom a že nie je poriadny chlap. Na moment si pomyslel, že tento plač len potvrdzuje jeho slabosť. A on si prial byť silný. No pripustil, že akým slabochom sa narodil, takým aj zostal. A plakal ďalej.
Študent M ostal nepokojný. Profesora mal trochu rád a často sa s ním stotožňoval. Mal tušenie, že sa stane niečo zlé. Tak sa rozhodol pozrieť za ním. Postavil sa za dvere kabinetu a snažil sa vypočuť si, čo sa deje vnútri. Chvíľu načúval a počul len tiché kvílenie, žalostný plač. Zrazu však začul čosi, čo ho vyľakalo. „ščrnšnfčšfničng“ a znovu „ščrnšnfčšfničng“ Študent M zaklopal na dvere, nič. Tak sa pokúsil otvoriť dvere kabinetu. Avšak boli zamknuté.
- Pán profesor?
-Ste v poriadku?
Nikto sa neozýval. Študent M ešte párkrát zaklopal, zavolal na profesora, ale bez odozvy. Jeho obavy narastali. Rozmýšľal, čo spraví. Nakoniec sa rozhodol ísť za vedením školy. Akonáhle učinil rozhodnutie, dvere na kabinete sa otvorili. Vyšiel z nich profesor, avšak jeho pohľad bol akýsi iný, akoby v jeho tele bola iná duša.
- Čo sa deje, prečo si toľko klopal? Ja predsa nie som hluchý!
Jeden z najpokojnejších profesorov sa v okamihu zmenil na bezcitné monštrum. Študent M bol šokovaný. Čo sa stalo za dverami kabinetu?
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
94lil
11. 8.augusta 2010 18:14
tak co sa stalo?
4
pokračovanie sem nedám, lebo článok je možno subjektívnejší, ako som si na začiatku myslela a pokračovanie by bolo trochu gýčové... Nech si koniec vymyslí každý, aký chce...
Napíš svoj komentár