Priblížila sa.
„Uvoľni sa.“
Rozopla zips na svojej kabelke.
„Uvoľni sa!“ Skríkla a mnou trhlo.
Vtáčí štebot stíchol. Všetky dostali infarkt. Ani oni sa nevedeli uvoľniť. Uvedomila si to a rukou si prešla po vlasoch.
Rozburácal sa vietor. V tom lese bola jediná svojho druhu. My sme tam stáli bez pohnutia, hľadeli sme si priamo do očí. Ticho prerušilo pravidelné dýchanie bežca okolo nás. Krok a výdych, krok a nádych, krok a výdych, krok...
Prečo v tej chvíli už čas nestál? Veď ráno bolo všetko statické. Ale to je u zdravého chlapa normálne. Najmä keď sa zobúdza pri NEJ.
„Poznáš Préverta?“ Prerušila ticho, len aby ma mohla prebudiť z tranzu. Vedela, že ho milujem.
„Áno.“
Prehrabala sa v kabelke, odsunula jar a vytiahla Lásku. Jej najobľúbenejšia zbierka básní.
„Aj ty miluješ ženy, nie?“
Mlčal som.
„Minulý týždeň si sa zaľúbil koľko krát?“
„Sedem.“
„Každý deň jedna?“
„Nie. V nedeľu som oddychoval. V piatok boli dve.“
„Pil si?“
„Áno.“
Poznala ma.
Raz budem ako Prévert. V duchu som už Prévertom bol, iba svet to ešte nevedel. Podala mi knihu, ja som si ju vzal a ona zavrela kabelku. Stáli sme a okolo nás bolo blato. Rástli tam pivonky. Jemná vôňa jari pri JEJ nohách. Presne tak sme museli vyzerať. Ja blato a ona pivonka. Paeonia.
Nevydržal som to.
„Poďme ďalej.“ Chýbal mi chlad snehu.
Bola ticho. Prehlušila ním všetok pokoj a ja som mal výčitky.
Načo som to povedal. Veď sa mi s ňou tak dobre stálo. Uvedomil som si to pozde, už sme kráčali ďalej. Jar v januári? To mi nik neuverí. Stavím sa, že keby som tam išiel zajtra, znova tam bude sneh a všetky pivonky zamrznú. Tak ako všetko, keď nastúpi do autobusu a odíde. Alebo cestuje vlakom?
Napíšem jej list.
Ahoj, Paeonia. Ako sa máš? Dlho sme sa nevideli. Píšem Ti, lebo som už dávno nikomu (pre nikoho) nepísal. Raz za čas si človek musí skúsiť aj niečo takéto, veď vieš. Možno Ťa to príjemne prekvapí, možno ťa to zarazí. Neviem, stále ti nevidím do hlavy a asi ani nechcem. Práve preto som bol aj vtedy v hore ako v tranze (asi si to nepamätáš, pre teba to bola prechádzka ako každá iná).
Spomínaš si, ako si na chvíľu vybrala z kabelky jar? Neviem si pomôcť, ale stále na to myslím. Boli tri dni po tom, čo som doskúškoval. Možno som bol ešte vyčerpaný a len som si to vymyslel. Ale keby to bola pravda, bolo by to pekné, no nie? Každopádne, veľmi sa mi to páčilo. Myslel som, že tvoj druh už vyhynul. A asi aj áno, len si pretváram realitu, lebo to nechcem prijať. Ospravedlňujem sa, že som trocha patetický. Píšem list, tak snáď sa na mňa nenahneváš.
O pár dní odchádzam. Idem precestovať svet, možno pôjdem aj na Mesiac. Trocha sa pozrieť na Zem aj z inej perspektívy. Zatiaľ som tam bol len raz, ale už vtedy som si povedal, že to musím zopakovať. Teraz prišiel ten čas. Vlastne keď ti tento list príde, už budem sedieť v raketopláne a prechádzať atmosférou, budem sa zbavovať gravitácie.
Spomínam gravitáciu a uvedomujem si, že sa riadne hrbím. Myslíš na to niekedy? Ako sa všetci hrbíme? Už teraz, keď sme mladí, máme na chrbtoch malé hrby. Čo z nich bude, keď zostarneme? Podľa mňa budeme chodiť po štyroch. A zvieratá, napríklad prasce, začnú chodiť po dvoch. Ako v Orwelovej Zvieracej farme. Čítala si to? Perfektná kniha, odporúčam.
Už som sa zamotal, odbáčam úplne od témy. Ale to len preto, lebo som už napísal čo som chcel. Asi. Ak by som si na niečo spomenul, napíšem Ti ďalší list. Možno v ňom bude len jedna veta. Ale načo by mi bola, keby som ti ju nepovedal?
Ak budeš mať čas a chuť, potešilo by ma, keby si odpísala. Ak nie, nič sa nedeje. Len tento list, prosím ťa, nevyhoď. Raz ho asi budem potrebovať.
S pozdravom, ja.
Takto nejak si ho predstavujem. Ale kedy sa k tomu dokopem, netuším. Aspoň raz by ešte mohla roztopiť sneh, nech viem, že sa mi to len nesnívalo. A keby to bol ozaj len sen, mohol by sa mi snívať ešte raz.
Dovtedy prejde ešte pár týždňov a ja sa budem môcť každý deň zaľúbiť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár