Otočil si hlavu a nechápavo sa pozrel na svoju mamu (dcéru starej mamy), ktorá za ním stála so skríženými rukami a ustarosteným pohľadom.
„Kto je Marika?“ Pošepkal.
„Marika je starkina sesternica. Od mlada sa spolu nebavili.“
Keď šiel zo školy, mal ešte pár hodín, kým mal ísť pre sestru na stanicu. Nikam sa nenáhlil, počasie bolo pekné, na to, že bola jar, až príliš teplé. V areáli školy bola čerešňa, ktorá práve kvitla. Bola tam, kde začínal chodník a predsa tam, kde ešte cez veľké prestávky fajčievali štvrtáci. Všimol si, že z nej začínajú opadať lupene.
Neďaleko čerešne, cez cestu a oproti škole, boli malé potraviny, v ktorých mali kamenné pečivo, lacné pivá a žiadne cigarety. Bol nefajčiar, no tento krát by si veľmi rád zapálil. Aspoň jednu. Keďže obchod žiadaný sortiment neponúkal, uspokojil sa aspoň s jedným pivom, značky, ktorej nebudem robiť reklamu. Mal tesne pred maturitou, známky zo všetkých predmetov boli uzavreté a čakal ho víkend. Už to bolo rok, čo si bol len tak niekde sadnúť a čakať.
Sestre ostávali ešte tri hodiny ; dosť času na to, aby sa Krok mohol pokochať krásnou čerešňou.
Kúpené pivo si otvoril už v predajni. Prešiel cez cestu naspäť k čerešni a posadil sa na obrubník. Cesta vôbec nebola frekventovaná, kľudne si mohol sadnúť aj do jej stredu, ale nechcel. Musel byť v tieni čerešne.
Prvý dúšok piva ho striasol. Nebol zvyknutý na horkastú chuť, ktorú ponúkalo, ale ako osvieženie, padlo veľmi dobre.
„Vy pivo nepijete, že?“ Prekvapil ho hlas, ktorý sa ozýval spoza jeho chrbta.
„Pijem. Len som ho dlhšie nemal,“ obrátil hlavu, aby videl, komu vlastne odpovedá.
„To je v poriadku. Striaslo Vás, takže ste si naň nezvykli.“ Povedala s úsmevom stará pani, ktorá za ním stála.
Krok nebol veľmi spoločenský, ale dnešok bol iný.
„Ste odtiaľto zo školy?“
„Zatiaľ ešte áno. Maturujem.“
„A ako to vidíte?“ Úsmev starej pani sa ešte väčšmi rozžiaril. Vyzerala ako stará mama z ešte nevydaných rozprávok.
„Celkom dobre. Nevidím dôvod, prečo nezmaturovať.“
„A dôvod prečo zmaturovať?“
„Aby som mal v lete pokoj.“
„Máte na leto nejaké plány?“
Krok sa zamyslel. Na chvíľu sa odmlčal, aby sa rozpomenul, či vôbec nejaké plány na leto má.
„To je v poriadku, máte čas,“ stará pani ho vytrhla z myšlienok. „Viete, ja sa v poslednej dobe len ponáhľam. Ale to len preto, lebo ja ten čas veľmi nemám.“
„Prečo?“ Opýtal sa Krok.
„Stále ma niekto čaká.“
„A kto Vás čaká teraz?“
„Teraz ma čaká sesternica. Viete, ona je strašne žgrlavá...“ Rozhorčila sa stará pani, ktorej líca sa sfarbili dočervena a oči vypúlili, ako keby jej každú chvíľu mali vypadnúť. „Tak si to predstavte. Kupuje si kryštálový cukor, ktorý si doma pomelie, aby z neho mala práškový. Myslí si, že ušetrí, ale peniaze ktoré minie na benzín, kým sa dopraví do obchodu, tie ju nemrzia...“
„A keby išla autobusom? Dôchodcovia majú zľavy, nie?“ Pohotovo reagoval Krok.
„Vidíte! To mi nenapadlo. Skúsim jej to poradiť.“
Kvetom čerešne začali opadávať biele lupene. Jeden z nich padol na hrdlo Krokovej fľaše.
„Pozor! Nezjedzte ho!“ Skríkla stará pani.
„Nemal som to v pláne...“
„To viete, bola by to škoda.“
„A prečo?“
„Lupene sú horké. Pokazili by ste si chuť piva.“
„Mne to pivo aj tak nechutí...“
„Tak prečo ho pijete?“
„Mal som naň chuť...“
Krok sfúkol lupeň čerešňového kvetu na zem.
„Aspoň ste si nechali poradiť.“ Spokojne prehlásila stará pani.
„Ďakujem.“
Stará pani sa pozrela na hodinky a bez rozlúčenia sa pobrala preč. Krokovi sa to zdalo ako celá večnosť, no celé toto stretnutie zabralo asi pätnásť minút. Čas mu plynul veľmi pomaly.
Stará mama mala hlavu položenú na páperovom vankúši. Krokovi sa zdalo, že je celý pretlačený a chcel jej ho pretriasť. Mama ho zastavila, nech ho nechá tak. Starká zaspala a Krok si to nevšimol.
„Čo ak umrie a tiež si to nevšimnem?“ Pozrel sa na mamu.
„Ja ti to poviem, neboj sa.“ Odpovedala.
Krok sa nebál, že by sa to v konečnom dôsledku nedozvedel. Chcel len, aby bol pri tom. Ešte nikdy nevidel nikoho umrieť a stará mama bola teraz len krôčik od smrti. Vzrušovala ho predstava, zažiť smrť. Nebol spokojný s tým, že to bude smrť niekoho tak blízkeho, no zvedavosť bola silnejšia.
Lupene čerešne v priebehu ďalších desiatich minút zasypali väčšinu chodníka okolo Kroka. Pivo už dopil a len tak sedel. Lupene sa pokúšal zrátať no pri stodruhom sa vždy zastavil, lebo ďalej sa už stále mýlil.
Keď do stodva rátal piaty krát, prisadlo si k nemu dievča. Mala dlhé krátke hnedé vlasy po plecia a obrovské modré oči. Na to, že bola jar a ráno toho dňa nik nemohol predpokladať, že bude také teplo, mala na sebe tenkú blúzku, posiatu obrázkami miniatúrnych kreslených lodí. ,
„Stodva stačí.“ Usmiala sa a stotretí lupeň vzala do ruky. „Keby sme tie ostatné rozfúkali?“
Krok nevidel dôvod, prečo by to nemali urobiť.
„Tak teda začnime od posledného.“
„Ktorý je posledný?“
„Napríklad ten, najbližšie pri ceste.“ Ukázala na lupeň, ktorý bol pri Krokových nohách.
Krok zafúkal, ale lupeň sa nepohol. Zafúkala ona a lupeň sa nepohol.
„Tak si ho nechajme na koniec,“ prehlásila rozhodne, „začnime tým, čo je najbližšie pri čerešni.“
Obaja prešli k tomu, čo bol najbližšie k čerešni a fúkli doň. Lupeň sa lenivo zdvihol zo zeme preletel na trávnik, len pár metrov od nich.
„Tam z nich urobíme kopu,“ navrhla.
„Dobre.“ Krok nenamietal.
Všetky lupene, okrem tých výnimočných stodva, nafúkali na jednu kopu na trávnik, len pár metrov od nich. Keď sa uistili, že okolo čerešne ostali len tie, ktoré tam ostať mali, sadli si znova vedľa seba na obrubník.
„Ako sa voláš?“
„Lucia.“
„A čo tu robíš?“
„Rátam lupene. Celý rok som na to čakala.“
„Ja som tu prvý krát.“
„To mi bolo hneď jasné. Chvíľu som ťa sledovala.“
„Videla si aj tú pani?“
„Aha! Tam je ten, ktorý sme na začiatku nevedeli odfúknuť. Zabudli sme naň.“
Lucia vstala, aby doň fúkla, no keď sa nepohol, mykla plecami, zdvihla ho a preniesla na kopu na trávnik, len pár metrov od nich.
„Videla si ju?“ Opýtal sa Krok po tom, ako si k nemu Lucia znova prisadla.
„Videla, prečo?“
„Len sa pýtam...“
„Išlo o cukor?“
„Áno.“
„Vedela som to. Stále jej ide o cukor.“
„Dáš si pivo?“
Lucia prikývla a Krok prešiel na druhú stranu do malých potravín. Keď z nich vyšiel s dvoma fľašami piva, uistil sa, že ho ešte stále čaká na druhej strane. Prišiel k nej a jednu jej podal.
„Vďaka,“ povedala a napila sa. Striaslo ju rovnako ako striaslo jeho.
„Ty pivo nepiješ, že?“
„Pijem, len som ho dlhšie nemala.“ A odpila si znova. „Kam odtiaľto pôjdeš?“
„Musím ísť pre sestru na stanicu.“
„Prečo?“
„Ja ani neviem. Dohodli sme sa tak.“
„A keby si za ňou nešiel?“
„Niekam ale ísť musím.“
„Tak poď so mnou.“
Lucia sa postavila a Krok s ňou.
Mama jemným dotykom, akým to vedela len ona, chytila spiaceho Kroka za plece. Keď sa spamätal a uvedomil si, kde je, pozrel na hodinky. Spal hodinu.
„Čo sa deje?“ Opýtal sa.
„Nič, už musíme ísť domov.“ Mama šepkala. „Starká už spí, zbytočne pri nej teraz budeme. Prídeme znova ráno.“
„A čo ak dovtedy umrie?“ Preblyslo Krokovi hlavou.
„No poď. Pred prácou ťa sem doveziem.“
Krok vstal, pobozkal starú mamu na zohriate čelo a vyšiel z izby.
„Kam teda pôjdeme?“
„Ja neviem, ty niečo vymysli.“
Lucia bola rada, že s ňou niekto ide. Nevedela kam, len chcela vypadnúť. Cítila sa tak isto, ako Krok, ktorý si chcel len sadnúť pod čerešňu a piť pivo.
„Tak poďme na šípky,“ navrhol Krok.
„Poďme, nikdy som to nehrala.“
„Ani ja, ale raz sa to naučiť musíme.“
Na námestí bola malá krčma. Chodili do nej len stále tváre, niektoré obaja poznali, iné boli úplne neznáme. Za barom, obloženým drevenými doskami, stála tučná krčmárka, ktorá sa na oboch usmievala už od momentu, keď vošli dovnútra. Krok nevedel, či tam majú stroj na šípky, alebo nie. Viedla ho intuícia. Chuť na cigarety ho stále neprešla.
„Prosím Vás, máte tu šípky?“
„Vzadu, dáte si niečo?“ Tučná krčmárka sa opýtala vľúdnym hlasom.
„Čo si dáš?“ Obrátil sa Krok na Luciu, ktorá už ale prešla dozadu, k stroju na šípky. „Tak teda poprosíme dve veľké kofoly.“
„Donesiem vám...“
„Cigarety,“ skočil jej do reči, „prosím Vás, máte?“
„Áno, nech sa páči.“ Ukázala rukou na stenu, ktorú si Krok predtým nevšimol, lebo ju zakrývalo jej telo.
Ukázal na jednu z krabičiek a ona mu ich podala. Všetko hneď zaplatil.
Vzadu ho už pri stroji čakala Lucia. Stroj bol na mince a jednu hru už zaplatila. V malom poháriku, na stole vedľa stroja, boli čierne a červené šípky.
„Aké chceš?“
„Vezmem si čierne,“ povedala rozhodne.
Začali hrať. Obom hra veľmi nešla, no baviť ich to neprestávalo. Pri šípkach strávili celú noc.
„Mal by som ísť,“ rozhodol, keď sa pozrel na hodinky. „Už je šesť hodín ráno.“
„To sme tu tak dlho?“
„Nemyslím si.“
„Tak kam sa ponáhľaš? Sestra je už určite doma.“
„Ale ja nie.“
„Môžeš prespať u mňa.“
Vedel čo príde. Určite k nej pôjde.
Mama ho ráno ku starej mame nezobrala.
Ďalej spal.
Už vo výťahu sa začali bozkávať. Bolo to kofolou, alebo pivom? Možno to bolo tou čerešňou.
Pred dverami si dala prst na pery, aby mu naznačila, nech je ticho. Dovtedy si neuvedomil, že Lucia môže mať aj rodičov. Vyzuli si topánky a po vŕzgavých parketách ho vzala do svojej izby. Steny mala plné plagátov kapiel, o ktorých v živote nepočul. Jediné okno ktoré v nej mala, bolo smerom k námestiu. Bolo z neho vidieť na krčmu, v ktorej hrali šípky a pili kofolu. Až teraz sa zorientoval.
„Domov to mám za pätnásť minút.“
„To ťa teraz naozaj trápi?“ Vyzliekala si biele ponožky.
„Nie, len ti to hovorím. Ráno musím stihnúť maminu.“
Lucia si ľahla na posteľ. Teraz bola už celá nahá a Krok tiež. Prešiel k nej a pomilovali sa.
„Už musím ísť.“ Naliehal.
„Kam?“
„Musím stihnúť tú maminu...“
„Ale kašli na to.“
„Nemôžem, ideme za starkou.“
Na reakciu nepočkal.
„Nevadí. Poobede sa stretneme,“ povedala Lucia a zavrela oči. V momente zaspala.
Krok vyšiel potichu z bytu. Hodinky mu ukazovali pol ôsmej ráno. Mama vstávala o ôsmej. Cestou domov prechádzal okolo autobusovej zastávky, kde uvidel starú ženu spred školy, ktorá bola v náruživej debate s druhou starou paňou. Tá druhá držala v ruke vrecko s kryštálovým cukrom.
Kroka zobudilo otvorenie vchodových dverí. S rozlepenými očami prešiel do chodby, kde uvidel stáť mamu, celú oblečenú v čiernych šatách.
„Prečo si ma nezobudila?“ Spýtal sa jej rozospatým hlasom.
„Starká umrela...“
Krok sa vrátil pod čerešňu pri škole, z ktorej opadalo stodva a niečo lupeňov. Posadil sa na obrubník a čakal, kým príde Lucia.
Aby si skrátil chvíľu, začal znova rátať lupene na zemi. Dnes už boli šedé, postúpané od tisícov nôh, ktoré tadiaľ prešli. Na pivo už chuť nemal, ale ostali mu cigarety zo včera. Jednu si zapálil.
Kým cigaretu dofajčil, narátal lupeňov stojedna.
„Stojedna stačí,“ povedala Lucia a pobozkala ho na líce.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár