„Ešte.“
Načiahol som sa znova. Môj rukáv zavadil o vázu a z jednej z ruží padol lupeň do misky s cukrom.
„Aj ten mi daj do kávy.“
Dal som jej tam aj lupeň, nebol to pre mňa problém.
Zamiešala si kávu pomaly, opatrne. Ticho klepala lyžičkou o steny šálky a mňa to upokojovalo. Už som z nej nebol nervózny.
„Mlieko si nedáš?“ Opýtal som sa jej.
„Ty si dávaš mlieko?“
„Ja som sa pýtal prvý.“
„A ja druhá,“ stíchla, aby vybrala lyžičku z kávy a mohla ju oliznúť. Potom ju položila na podšálku. „Ako to teda je s tebou a mliekom v káve?“
„Ja teraz kávu nemám.“
„Neodpovieš mi?“
Pokrútil som hlavou. Chcel som pre ňu byť záhadou. Pravda, ona bola pre mňa aj tak záhadnejšia.
Červený lupeň v jej káve chytal čiernu farbu po okrajoch. Ako keď namočím papier do zafarbenej vody. Dvojfarebná dúha a ja som mal radosť.
Vyšli sme z kaviarne. Nevedel som, ako sa s ňou mám rozprávať, nevedel som nič. Pri nej sa rozmýšľať nedalo. Ona rozmýšľala za oboch.
„Takto nejak som si predstavovala svoje narodeniny.“ Prehovorila úplne nečakane, keď sme zabočili na pešiu zónu.
„Ty máš narodeniny?“
„Dnes? Nie... Pred pár rokmi možno.“
„Nevieš to presne?“
„Viem. Prvého, štvrtý.“
„To je prvý apríl. Robíš si srandu?“
„Naozaj? Ani som si to neuvedomila. Narodeniny už neoslavujem dvadsaťpäť rokov.“
Kráčali sme s rukami vo vreckách. Jeseň ešte poriadne nezačala, ale listy už boli opadané. Po námestí nik nechodil, len my a pár túlavých psov. Všetky močili na betónové kvetináče s vyschnutými muškátmi. Tiež som potreboval močiť.
„A koľko máš rokov?“
„Dvadsaťštyri.“
Toto som už pochopil. Bez rozmýšľania som rozumel viac ako mlieku v káve.
Potreboval som sa jej dotknúť. Prehodil som jej rameno okolo krku a pritiahol si ju bližšie. Vyzerali sme ako dvaja tínedžeri na ceste do kina. Prial som si, aby sme sa opili. Ale teraz som musel močiť.
„Pôjdeme k tebe?“ Pozrela mi do očí. Tvár mala len pár centimetrov od mojej a vtedy som dostal erekciu. Cítil som jej dych vo svojom nose. Voňal ružovým lupeňom z jej kávy.
Išli sme ku mne.
V byte som mal poriadok. Vždy, keď som mal podobné stretnutie, byt som si poriadil. Len tak, pre istotu.
Keď sme tam prišli, zaujali ju dva gýčové obrazy z kníhkupectva oproti. Na jednom bol jeleň pred vodopádom, na druhom panoráma zasnežených kopcov s červeným nebom. Pod nimi som mal policu s pár knihami. Väčšinu som si aj tak požičiaval z knižnice.
„Cíť sa tu ako doma,“ povedal som a rýchlym krokom sa pobral do kúpeľne. Podvedome som zamkol dvere a vymočil sa. Keď som spláchol a išiel si umyť ruky, periférne som zbadal, ako sa pohla kľučka. Opatrne a potichu.
„Zamkol som sa.“
Spoza dverí sa ozval chichot.
„A prečo?“ Pýtala sa ma dievčenským hlasom, ktorý tlmili lepenkové dvere.
Pustil som vodu, opláchol si ruky. Podišiel som k dverám, stlačil kľučku a otvoril ich. Už neboli zamknuté, nerozumel som tomu.
„Ako si to urobila?“
„Takto,“ priložila palec ku kľúčovej dierke, jemne ním potočila a zasekla jazýček vo dverách.
Stál som tam ako obarený a nechápavo na ňu pozeral.
Kabát už mala zoblečený a spod priesvitných šiat jej razila červená podprsenka. Odišla od kúpeľňových dverí a posadila sa do obývačky na kreslo. Usmiala sa na mňa. Ja som jej úsmev opätoval. Prstom si ma privolala a ja som sa cítil ako bábka na cvernách. Prišiel som pred ňu a kľakol si. Hlavu som si položil do jej lona a rukami hladil jej stehná. Keď som sa zaklonil a pozrel na ňu, šaty mala stiahnuté pod prsia. Krásne sa jej týčili na hrudi dva malé kopčeky modernej venuše.
Siahla si do vlasov, odopla spony a sňala parochňu. Hlavu mala holú ako koleno. Vzrušilo ma to a začal som jej bozkávať prsia.
Vedela, čo má robiť.
Keď sme sa domilovali, bola už noc. Ona v tichosti spala. Prikryl som ju perinou, aby jej nebola zima. Oproti postele som mal dvere do chodby. Boli otvorené a cez ne bolo vidieť rovno na dvere z bytu. Tie boli otvorené tiež. Stál v nich nejaký človek, ale bola priveľká tma na to, aby som videl kto to je. Vyšiel som zo spálne, potichu za sebou zavrel dvere a zapálil v chodbe svetlo.
Vo dverách z bytu stál čudný starček. Na hlave mal baretku, oblečený bol v šedom kabáte, spod ktorého mu vytŕčali na mieru ušité sivé nohavice. Obuté mal čierne oxfordky, perfektne naboxované. V rukách držal igelitové tašky plné banánov.
„Nekúpite si banán?“ Spýtal sa hlasom, ktorý sa vôbec nehodil k jeho výzoru. Znel veľmi mlado. Ako mutujúci školák.
„Takto v noci?“
„Teraz je najlepší čas na banán. Mimochodom, ste nahý.“ Oprel tašky o stenu vedľa dverí a vyzliekol si kabát. Pod ním mal sako, rovnako ako nohavice, ušité na mieru. Spod rovného goliera mu trčala čierna kravata.
Podal mi svoj kabát a ja som si ho natiahol na svoje nahé telo.
„Tak teda? Vezmete si jeden?“
Opieral som sa o otvorené dvere.
„Ako ste si otvorili?“
„Prosím?“
„Dvere...“
„Ahá! No, to viete, pane, dvere ste mali otvorené celý čas, kým ste sa milovali.“
Bol som si istý, že dvere boli zavreté.
„Vy mi neveríte, však?“
Pokrútil som hlavou. „Nie.“
„To je v poriadku, tiež by som tomu neveril. Môžeme sa o tom porozprávať pozdejšie. Teraz som tu, aby som Vám predal banány.“
„Koľko stoja?“
„Jeden za sedemdesiat centov.“
„Aj so šupkou?“
Starček sa rozosmial. „Samozrejme! Aká zvláštna otázka. Či vraj so šupkou, ha ha ha!“
„Tak mi teda dajte dva.“
Starček mi podal dva banány a ja som mu vložil do dlane dva eurá, ktoré som vybral z vrecka kabáta, ktorý som mal na sebe. Automaticky, bez rozmyslu.
„To je dobré,“ povedal som a starček sa usmial.
„Dovidenia!“ Starček zobral tašky a išiel preč.
Keď som si išiel naspäť ľahnúť, uvedomil som si, že ešte stále mám na sebe jeho kabát. Pomyslel som si, že starček sa poň určite vráti. Možno si naň spomenie, keď si pôjde ľahnúť tak ako ja teraz.
Kabát som zakvačil do chodby na vešiak. A nahý si išiel ľahnúť naspäť k nej.
„Už si hore?“ Prihovoril sa mi hlas, tesne pri mojej hlave.
Otvoril som oči a uvidel ju, ako sedí na zemi, pri mojej strane postele.
„Teraz už áno,“ odpovedal som rozospatým hlasom.
„Prepáč, ale zdalo sa mi, že už nespíš. Niečo si rozprával a nebolo ti rozumieť. Vieš o tom, že celú noc boli otvorené dvere?“
Pomaly som sa pozviechal z postele, ona si sadla tam, kde som mal predtým nohy.
„Ale veď som ich v noci zavrel...“
„Ale prosím ťa, veď ja som ich teraz zatvárala.“
„Naozaj, zavrel som ich, keď som kúpil banány. Nedáš si jeden na raňajky?“
„Ty prasa!“ Začala sa rehotať.
„Ale nie taký. Myslím naozajstný.“
„Máš aj falošný?“
„Ako mlieko.“
„Aké mlieko?“
„To je jedno.“ Dopovedal som a vstal z postele. Parochňu už mala na hlave, vyzerala inak ako včera. Už ma tak nepriťahovala.
Prešiel som do kúpeľne a sadol na záchod. Zapálil som si a chvíľu sedel, rozjímal. Prečo tu v noci bol ten starček?
Spoza dverí sa ozval rehot. Jej rehot.
„Čo ti je smiešne?“ Vytrhla ma z rozjímania a preto som sa jej to opýtal.
„Ty si sa pomočil! Bahahahaha...“
„To nemyslíš vážne!“
Myslela to vážne. Keď som dokonal, umyl som si ruky a zuby a prešiel naspäť do spálne. Matrac sa už sušil pri radiátore a ona so skríženými rukami a výsmešným úsmevom stála vedľa neho, hľadiac na mňa.
„Včera si bola krajšia.“
Zháčila sa a prekvapene na mňa pozrela. Úsmev jej z tváre zmizol.
„Prosím?!“
„Myslím bez tej parochne...“
Skočila mi do reči, „Akej parochne?!“
„Tej čo máš na hlave.“
Prešiel som k nej a chcel jej ju strhnúť z hlavy. Nebola to parochňa. Zmiatlo ma to, prešiel som do chodby a pozrel sa na vešiak, či tam nie je starčekov kabát. Ten tam nebol a ani banány v kuchyni.
Keď som sa vracal z práce, celý čas som myslel na ten sen. Všetko bolo také skutočné, tak reálne. Nechápal som, ako to je možné. Všetko som tak prežíval, och, keby som si len spomenul, čo som si dal pred spaním.
Vošiel som do bytu, v kúpeľni sa svietilo. Dvere do nej boli zavreté a v celom byte bola svieža vôňa jesene. Celý deň tu vetrala. Určite. Matrac bol už suchý, posteľ ustlaná.
Prešiel som do kuchyne a na stole boli v miske dva žlté banány. Usmial som sa, jeden ošúpal a zjedol.
„Poď sa pozrieť,“ zavolala ma do kúpeľne.
Vstal som a pomaly, s banánom v ruke, prešiel do kúpeľne.
„No čo povieš?“
Stála tam so strojčekom v ruke a vyholenou hlavou.
„To nemyslíš vážne...“
„Nepáči sa ti to?“
Páčilo sa mi to. Rukou som jej prešiel po hlave a pobozkal ju ako nikdy predtým.
„Nevieš, čo som včera večer jedol?“
„Nejedol si nič. Akurát si mi vypil všetko sójové mlieko...“
„Tak preto.“
„Čo?“
„Preto si sa ostrihala.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
matiarka
14. 11.novembra 2018 14:42
Píš viac, prosím.
Napíš svoj komentár