Nahodil som. Na konci silonu som mal naviazané päťdesiat gramové olovko, ktoré po mojom švihu letelo dobrých šesťdesiat metrov. Bol som prekvapený.
„Vidíš! Ty na to prídeš.“
Sadol si na svoju stoličku k udiciam, ktoré mal nahodené. Pohľadom prebehol po silonoch na oboch prútoch, došpanoval ich posediačky navijakmi a spokojne sa oprel. Z kufríka vedľa stoličky si vybral krabičku krátkych Marsiek, vložil si jednu do úst a zapálil ju. Slastne si potiahol a privrel oči.
Ja som sa naňho celý čas pozeral. On to musel cítiť, lebo ním trhlo, ako keby sa mu na sekundu zasníval zlý sen a hneď sa na mňa pozrel.
„Nepovedz to starkej.“
„Nepoviem,“ odpovedal som a pustil sa do navíjania odhodeného olovka.
Nahadzovanie som si cvičil asi hodinu. Celý čas som sem-tam pozrel na starkého, ako sedí na stoličke a drieme. Zábery neprichádzali, tak spal ničím nerušeným spánkom. Mocná hruď sa mu s ešte mocnejším pupkom nadvihovala a znova padala ako loď na kľudnom mori. V okolí nebolo žiadnych rybárov.
To len môj starký a ja sme mali čas na ryby.
Bol začiatok leta a on ma vypýtal zo školy trocha skorej. Prišiel pre mňa pred školu svojou škodovkou. Auto bolo naložené rybárskym náčiním a ja som ani neváhal a hneď som sa začal obliekať, ani nevošiel do triedy. Videl som ho už cez okno, ale učiteľka to ešte nevedela.
„Kde sa zberáš?!“ Zvýšeným hlasom sa na mňa osopila.
„Na ryby.“
„Aké ryby?“
„Tam tie,“ ukázal som na fotku na triednej nástenke. Stál som tam s veľkou šťukou, ktorú chytil starký minulý rok na Šírave. V škole som povedal, že som ju chytil ja a všetci mi verili. Pravdou ale bolo, že rybu som ešte v živote nechytil.
Učiteľka nepohla ani brvou a už brala do ruky drevené pravítko, ktorým nám na matematike rysovala na tabuľu. Približovala sa ku mne, keď sa rozrazili dvere do triedy.
Stál v nich môj starký. „To ti ale trvalo,“ pomyslel som si v duchu,“ už ma išla zabiť.“
Všimol som si, ako učiteľka spustila pravítko na lavicu môjho spolužiaka a s falošným úsmevom sa na starkého otočila.
„Pomôžem Vám?“
Starký sa na mňa pozeral a usmieval. Bol chlap ako hora, išiel z neho prirodzený rešpekt. Vlasy mal čierne a brčkavé. Trocha mu ustupovali, no žeby bol plešatý, to si nedovolím tvrdiť. Mocné ruky mal vo vreckách a tie vrecká teda mali čo robiť, aby uniesli toľko masy a neroztrhli sa na švoch.
Učiteľka si všimla, že starký nereaguje a tak ho znova oslovila.
„Pomôžem Vám?“ Spýtala sa ho ešte raz a to starkého prebudilo z kľudového tranzu. On totižto už v myšlienkach sedel pri vode a ťahal milión takých šťúk, ako som držal na fotke.
„Prišiel som pre vnuka.“
„Súhlas rodičov máte?“
„Súhlas?“
„Inak ho s Vami nemôžem pustiť.“
Starký sa len ticho usmieval.
„Rudko, obleč sa,“ povedal mi a ja, už oblečený, som sa k nemu postavil. Z vrecka vytiahol masívnu ruku, aby mi ňou postrapatil vlasy.
„Rudo, sadni si na miesto!“ Spustila učiteľka prísnym sopránovým hlasom.
Za starkým sa vtedy objavil pán riaditeľ. Bol to tenký, vychrtlý chlap, ktorého zrejme ťažila nejaká choroba. Musela mu visieť na pleciach, pretože ich mal ohnuté a strašne sa hrbil.
„Kolegyňa, to je dobré. Beriem si to na zodpovednosť.“ Ukľudnil pani učiteľku a tá od nervov mohla aj vybuchnúť. Z hľadiska hierarchie si nič nemohla dovoliť. Už beztak to mala uňho naklonené, pretože sa cez prestávky, keď mala dozor, zašívala s naším školníkom do svojho kabinetu a každý tušil, čo sa tam odohráva.
Tažoba z pliec riaditeľa akoby presedlala na ňu. Spustila plecia a v tichosti si sadla za katedru. Drevené pravítko ostalo smutne ležať na lavici môjho spolužiaka.
„Tak už choďte, rušíte mi hodinu,“ povedala rezignovane, hľadiac do stola.
So starkým sme vyšli zo školy a za nami aj pán riaditeľ.
„Ach, Fero. To si nemohol aspoň zavolať? Teraz mi to na porade pekne vyhodí na oči.“
Starký ma poslal do auta, aby som si zatiaľ sadol a zavrel za mnou dvere. O niečom sa s pánom riaditeľom ešte rozprával, ale to som už, bohužiaľ, nepočul.
Keď som si už bol istý, že viem nahadzovať, zobudil som starkého. On prv nevedel, kde sa nachádza a čo sa deje, ale netrvalo mu dlho a bol zmyslami znova pri mne. Z kufríka, kde mal predtým cigarety, vytiahol krabičku s háčikmi, plavákmi a olovkami. Olovko päťdesiatku odpálil cigaretou aj s kúskom silonu. Namiesto neho mi naviazal malý plaváčik, asi trojgramový, ešte menšie olovko a najmenší háčik aký mal. Všetko robil pekne pomaly, aby som to pochopil.
Na hrot háčika som si napichol kostného červa. Chcel som nahodiť, ale starký ma zastavil.
„Rudko, choď tam, trochu ďalej,“ ukázal prstom medzi rákosie, asi tri metre od jeho udíc,“ aby ťa nevideli.“
„Chápem,“ povedal som si v duchu. Nechcel, aby ma našla rybárska stráž. Nemal som ešte rybársky lístok, lebo starký naň vždy zabudol. Na schôdzach preberali dôležité zarybňovanie a iné, byrokratické záležitosti. Jednoducho nemal čas, riešiť rybársky lístok pre vnuka. Ja mu to nezazlievam, lebo teraz už lístok mám. Vtedy som však trochu hnevu pociťoval, no vždy som na to zabudol, keď mi prešiel rukou po vlasoch. Asi to robil naschvál, lebo vedel že sa naňho hnevám.
Odišiel som do rákosia a nahodil. Dlho sa nič nedialo a tak som háčik vytiahol, aby som na ňom vymenil rozmočeného červíka. Kútikom oka som stále sledoval starkého. On nástrahy nemenil. Myslel som, že sa to tak robí. On predsa chytá ryby už šesťdesiat rokov, takže vie, čo sa ako má. Skúsil som to teda tiež. Prešla hodina, dve a stále nič.
Keď ma prešla trpezlivosť, chcel som háčik znova vytiahnuť. Vtom ma ale prekvapil silný záber. Nevedel som čo a ako, zatrhol som podvedome, akýmsi zdedeným reflexom po starkom. Súboj trval večnosť. Aspoň sa mi to zdalo ako večnosť. Keď už ryba bola pri brehu, nadvihol som špičku prúta nad hladinu, aby sa nadýchla vzduchu a trochu otupila. Pomohlo to.
Vtedy som si všimol, že je to krásna šťuka. Mohla byť ešte väčšia ako v škole na nástenke a mňa zalial predčasný pocit hrdosti. Mykla chvostom a celého ma ošpliechala. Spadol som na zem medzi korene rákosia, ale udicu som stále pevne držal vo svojich malých rukách. Pozviechal som sa. Prehliadol som si naviják, kde je asi chyba. Ryba bola stále zakvačená a odvíjala si silon, koľko len chcela. Pochopil som, že predná brzda je povolená a tak som ju dotiahol. Zásek bol pevný, preto ryba, už vysilená, nemala šancu sa odkvačiť keď som navíjal. Vytiahol som ju na breh.
Bola obrovská. Skoro tak veľká ako ja. Hrdo som vzal udicu do jednej a rybu do druhej ruky a pobral sa za starkým.
„Starký! Starký!“ Kričal som za behu, ale starký nereagoval. Hodil som mu teda rybu na kolená, nech sa už konečne preberie. On spal ako drevo a nie a nie ho prebudiť. Mykal som s ním, no jediné čo sa pohlo, bol špak z cigarety, ktorý mu vypadol z úst. Vtedy sa spoza mňa ozval hlas.
„Čo tam robíte?!“ Bol to hlas uja z rybárskej stráže.
Ja som nestihol odpovedať a už ma držal za plecia. Posunul ma nabok a skúšal starkého zobudiť.
Starký nespal.
Rybu, ktorú som chytil, mamina spravila na kar. Na pohreb ma nechceli zobrať, lebo som vraj veľmi plakal. Keď k nám však všetci prišli, nemal som pocit, že to niekoho trápilo. Všetci sedeli so sklopenými pohľadmi okolo MOJEJ šťuky, no nikomu sa ju nechcelo jesť.
Ja som sedel v kúte a pozeral sa na nich. V ruke som žmolil fotku z nástenky v škole. Mrzelo ma, že som tú rybu nepustil. Nemala tu byť mŕtva a starký nemal tak tvrdo spať...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár