„Bude to všetko?“
„Áno, ďakujem.“
„A kornútok?“
„Dnes nie, už som jedol.“
Čašníčka sa milo usmiala, ja som sa usmial s jemným flirtom a pobrala sa po svojom.
Mala krásne, dlhé nohy a prsia boli naznačené len dvoma malými kopčekmi na jej hrudi. No proste krása, sen. Každý nech si predstaví tú svoju.
Otvoril som si knihu, mal som chuť čítať. Bolo dvanásť hodín a všetku robotu som mal už za sebou. Nezarobil som si nič, vyplatili mi kávou a cigaretami. To bol môj obed, ten ma nasýtil.
Keď som si prečítal prvú vetu, zo sústredenia ma prebudila ruka na pleci. Bola to masívna ruka so zažltnutými prstami z fajčenia. To ma trocha zmiatlo, ale inak som tomu váhu neprikladal. Ruka starého pána, ktorý mal tesne pred osemdesiatkou. To som sa dozvedel až pozdejšie.
„Čo je, prosím Vás, toto?“ Spýtal sa ma a pod nos mi pchal mestské noviny. Ukazoval na článok o falošných policajtoch, ktorí okradli nejaký starší pár. Zmlátili ich obuškami a zobrali všetky peniaze, ktoré si chudáci šetrili na pohreb. Budú musieť počkať s tým ich umieraním. Starý človek to príjme veľmi ťažko. Všetci sa ponáhľajú do hrobu.
„Mám Vám to prečítať?“
„Nie, len si to pozrite. No je to normálne?“
„Nie.“
„Chodíte sem často? Ešte som Vás tu nevidel.“
„Ja Vás už áno. Zvyknete tu hrávať šachy.“
Pán neodpovedal. Zamyslel sa a tváril sa pri tom dosť neisto.
„To je bordel. Dáka piča, ani neviem odkiaľ...“
Znova sa zamyslel. Zarazila ma jeho priamosť, ale tak prečo by niekto nemal byť piča. No nie?
„Pozrite sa,“ podával mi zväzok papierov, nejakých zmlúv, predvolaní a tlačív. Na obale bol nalepený žltý papierik a na ňom napísané „EX“, ako exekútor.
„Quod licet Iovi, non licet bovi,” povedal a ja som naňho nechápavo hľadel. “Latinsky neviete?”
Nevedel som.
„Čo je dovolené Jovovi, nie je dovolené volovi.“
Prefajčený hlas, ktorým mi prednášal latinskú múdrosť, sa mu hodil k žltým prstom ruky na mojom pleci.
Posadil sa, a zapálil cigaretu.
„Nech sa páči,“ prišla čašníčka s dlhými nohami a náznakom pŕs. Položila predo mňa to, čo som si objednal a otočila sa k neznámemu pánovi so zažltnutými prstami.
Ten ju hneď požiadal o teplé pagáče a čaj.
„A sadnite si na ne. Budú mať aspoň 38 stupňov.“ Zasmial sa. Zasmiala sa aj ona. Opovržlivo.
Ja som si vtedy začal myslieť svoje.
„Čo čítate?“
„Hemingwaya.“
„Hmmm, toho čítal aj môj kamarát, (meno známeho slovenského spisovateľa).”
„Vy poznáte (meno známeho slovenského spisovateľa)?“
„Pravdaže, veď sme spolu vyrastali.“
Ovládlo ma prekvapenie, bol som v nemom úžase.
„Bývali sme spolu v Žiline. V jednom dome. Ale už sa s ním nestretávam. Iba brat. V Bratislave...“ On hovoril, ja som len ticho sedel a počúval. Už som si nemyslel svoje.
„Viete, že má sklenené oko?“
„Tak to som nevedel.“
„No a keď sme boli malí, hrali sme guľôčky. Ale Vy to už nepoznáte. O stenu, do jamky, vyrážanú...“ Rozprával oduševnene a ja som ho nadšene počúval. Takých ľudí netreba prerušiť. „A on, on mal vždy peniaze. Jeho otec bol sudca a stále mu dal. Kúpil balík za 50 a hneď všetky prehral. Už vtedy bol spisovateľ. Strašne šibnutý. Tak všetko prehral a potom,“ hrdelný smiech chlapa so zažltnutými prstami sa ozval celou kaviarňou,“ vybral si to sklenené oko a dal mi ho, že vymení za ďalších desať.“ Obaja sme sa zasmiali.
Počas rozprávania vyfajčil asi päť cigariet. Už bol môj hrdina.
„A môj otec, on bol prokurátor. V Žiline som skončil gymnázium a potom na medicínu do Olomouca. Hej, to bolo riadne dávno. Už mám osemdesiat rokov. Ale dobre som sa rozviedol.“
Neprerušil som ho. Bola by to chyba; to najhoršie, čo by som mu mohol urobiť. Horšie ako exekútor.
„Len dcéra. Toto ma strašne serie. Vydala sa do Ameriky, má decko. Muž je Američan. Minulý rok prišli, ale ani sa neukázali...“
„Prečo?“ Spýtal som sa.
„No, lebo som sa rozviedol s jej mamou.“
Ostalo ticho. „Nemal si ho prerušiť,“ povedal som si. Ticho trvalo asi hodinu v mojom svete.
„Čo ste taký kyslý,“ opýtal sa ma. Zachránilo ma to, lebo som sa už začínal báť.
„Tak, zarazilo ma to. Ospravedlňujem sa.“
„Každá rodina má svoje problémy. Vy ste Lučenčan?“
„Áno, áno. Priamo.“
„Ja som zo Šiah. Otec bol prokurátor,“ to už hovoril, „a presťahovali sme sa do Žiliny. Potom som skončil výšku, bol som v Olomouci na medicíne, a otcov známy ma zobral do praxe sem pod seba. Do Lučenca.“
Jeho monológ vôbec nesmeroval ku koncu, ale to som ani nechcel. Pôsobil hrozne špinavo. Mal na sebe oblek, staré ošúchané lakovky z ktorých mu trčali šedé ponožky keď sedel. Vlasy mal upravené, učesané dozadu. Boli husté a šedé. V mladosti musel byť veľký fešák. Taký, ktorý sa potom rozvedie.
„Ale to tu bolo iné. Boli tu vždy mešťania. Viete, teraz tu sú dve tretiny z okolitých dedín. Aj ja som z dediny, zo Šiah, ale to je iné.“
To je vždy iné...
„Prepáčte, že tak pletiem, ale hlava mi behá po tej piči.“
„To každému chlapovi...“ Rozrehotal sa a plesol mi po chrbte ako starému kamarátovi.
„Táto je iná. S ňou sa neviem rozviesť. Ale dobre, čo vás tu budem s týmto...“
„Nie, nie. Mne to nevadí.“
Načiahol sa po pagáč, ktorý mu chrúmal pod umelými zubami. Postavil sa a išiel si ho zohriať. Keď sa vracal, zastavil pri mne a povedal, „Quod licet Iovi, non licet bovi.”
Znova nastal hrdeľný rehot a ja som sa zo zdvorilosti rozrehotal s ním. Ale klamal by som, keby som tvrdil, že mi to ozaj neprišlo vtipné.
„Viete, čo to znamená?“ Znova sa ma opýtal.
„Čo je dovolené Jovovi, nie je dovolené volovi.“
„Viete po latinsky?“ Prekvapene sa na mňa pozrel.
„Nie, nie. Len som to nedávno počul a zapamätal som si to.“
„Vy máte dobrú hlavu. Mne to trvalo dlho. Môj otec to zvykol stále hovoriť. Viete, on bol prokurátor. Zo Žiliny sme sa sem presťahovali. Ale pôvodne som zo Šiah. Až po škole, nie po gymnáziu. Po výške v Olomouci sme sa sem presťahovali.“
Prišla čašníčka s dlhými nohami a jemným náznakom pŕs na hrudi. Zobrala mu zo stola pohár po dopitom čaji a tanier po pagáčoch.
„Už som vyplatil?“ Opýtal sa milo.
„Áno, ďakujeme,“ ona mu odpovedala a usmiala sa. Pozrela na mňa a obaja sme chápali.
Odišla.
„Dobre, už Vás nebudem zdržiavať. Ja si toto musím ísť vybaviť. Som z toho celý dopletený, iba po tom mi behá rozum.“ Obliekol si kabát a podal mi ruku.
„Dám Vám na seba číslo. Keď sem nabudúce pôjdete, zavolajte mi. Rád sa s takýmto mladým porozprávam. Ste správny chlapec.“ Prekukol ma. A to som hovoril minimálne.
Dal mi číslo a ja som si ho zapísal.
Keď sa raz budem chcieť stať spisovateľom, určite mu zavolám.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
jakubilja
6. 2.febuára 2018 20:29
Dosť úbohý a trápny článok, klobúk dole
3
Nchpm, čo ťa na ňom tak fascinovalo, obyčajný prázdny ukecaný prepitý sklerotik
Napíš svoj komentár