Život k nemu láskavý nebol.Viete,druhá svetová vojna,chudoba na slovenskej dedine,komunizmus..Mal okolo päťdesiat,keď kvôli skurvenej rakovine odišla jeho Magduška a jemu ostali na krku dvaja skoro dospelí fagani,búriaci sa proti všetkému a nechápajúci matkinu smrť.
Chcel byť kňazom,tak ako sedemdesiatročný si konečne sen splnil a každý týždeň brázdil ulice Bratislavy.Pred cca dva rokmi sa nebál byť týždeň sám v hlavnom meste Talianska.Ďalší životný sen,ktorý si splnil.Ukázal mi,že na plnenie snov,tých skutočných,ozaj nie je nikdy neskoro.
Naučil ma milovať knihy,jeho byt je plných týchto papierových pokladov.Od mala so mnou preberal všetko.Ježiška,vesmír,kondenzáciu,pečenie pagáčov i prečo ma Milan z 5.b stále volá do kina.Celé detstvo sa hral so svojimi vnúčatmi ako len chceli,keď sme teraz už "veľkí" snaží sa medzi nás zapadnúť bárs aj tým,že rapuje o sáčkovej polievke(áno,on to vážne robí).Je skvelý.
A môj milovaný starký,teológ,ma miluje aj napriek tomu,že odmietam chodiť do kostola,že neverím v cirkev,že sa neškatulkujem do náboženstva,proste len milujem boha,nech už je jeho meno akékoľvek(aj keď ja ho pri našich rozhovoroch volám univerzum)a snažím sa milovať všetko živé.Neodsudzuje ma za to.
Odkedy nám pred tromi rokmi skoro odišiel,vychutnávam si každú jeho návštevu a sama za ním často chodievam.A hoci má 84 rokov a ja som dostatočne stará na to,aby som už dávno chápala,že smrť paradoxne patrí k životu,ja nedokážem pripustiť,že raz ho už nebude.
Začnite sa rozprávať so starými ľuďmi,oni vedia byť veľmi múdri..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár