život ide ďalej, my sa pohýňame ďalej a všetko sa mení. Škoda, že tento svet nemôže byť lepším miestom a miestom, kde by sme boli všetci šťastní a mali to, čo chcú.
Dneska mi jeden môj kamarát nevedome roztvoril moje láskou zalepené oči. Porozprávala som mu o nás. Síce som ťa anonymizovala, ale povedala som mu inák všetko. Konečne som sa o tom s niekým porozprávala a nedusila to v sebe ako kura s čínskou zmesou.
Trochu sa mi uľavilo, ale ešte viac to bolelo. Rozprávala som totiž nahlas a počúvala som samú seba (a priznať si pravdu sám pred sebou je... ťažké). Nechápala som ako som mohla byť taká naivná. Nechápala som ako si môžem tak sama ubližovať a nemať v týchto citových záležitostiach trochu selského rozumu.
,,Deviatka, pozeraj sa na to realisticky. Len proste využíval všetko, čo sa mu ponúkalo. Dovolila si to. Bola si zodpovedná sama za seba. Si dospelá žena. Bola si pri zmysloch. Len si si myslela, že to znamená čosi viac. Neznamená."
(nepovedal to presne takto, ale vyplynulo to z toho)
Nieže by som si to neuvedomovala skôr. Uvedomovala som si, že ma neľúbiš. Naplno. Uvedomovala som si, že som len dočasné a núzové riešenie a keď si niekoho nájdeme, celé toto skončí. Ale neuvedomovala som si, že som (okrem kamarátstva) len na sex. Doplo mi to až teraz. A tak trochu som nejak vyšokovaná. Porúcaná. A smutná.
Je pravda, že som z akéhokoľvek fyzického kontaktu s tebou šalela a prestával mi vtedy fungovať mozog. Nikto ma tak nikdy nevzrušoval ako ty (i keď síce tých chlapov nebolo až tak veľa), z nikoho som nemala také pocity ako z teba, z nikoho sa mi tak netočila hlava len pri jemnom letmom dotyku. Ale teraz sa cítim hrozne. Tak nejak... opovrhnutiahodne. Samej zo seba mi je zle a bojím sa, že niekde tam, za chrbtom, ma považuješ za hlúpu kurvu. Lebo sa cítim ako kurva. Lebo som.
,,Čas všetko zahojí. Neboj sa, všetko bude v poriadku. Všetko je tak, ako má byť a k niečomu to vedie. K niečomu lepšiemu. Uvidíš."
Dneska sa mi po tomto rozhovore s kamarátom naskytla možnosť ísť na... rande. Nazvime to takto.
Bolo to fajn. Nemyslela som na teba. Boli sme na čaji, spoločensky vyžiť, najesť sa, potúlili sme sa a poprechádzali v daždi. Už pri tej prechádzke som začínala myslieť na to, že na koho ramene by som bola zavesená radšej. Ale zatlačila som to dozadu do hlavy, že je to len príliš čerstvé a preto sa mi miešajú pocity a mám z toho guláš.
Potom ma pozval ku sebe. Pri pokuse o bozkávanie som uhla tvárou ku strane. Začudoval sa, ale neriešil to. Po pár kusoch oblečenia dole som si uvedomila, že sa mi dotyčný človek hnusí (a to nemôžem povedať, že je fyzicky nepríťažlivý, práve naopak, telo mal ako poloboh a ksicht ako slniečko) a nedokážem s ním byť. A že ak sa ma ešte len raz dotkne, tak sa asi z toho cvoknem. Že je mi nechutné, ak sa ma dotýka niekto iný ako ty. Že to nechcem. Že s ním nechcem byť v jednej miestnosti, nieto ešte v jednej posteli. Že je to nesprávne.
A tak som sa ospravedlnila, obliekla sa a zdúchla.
,,Kedy ho prestanem ľúbiť? Trvá to už tak hrozne dlho. Nechcem nič iné, len aby to prešlo. Keby si bol na mojom mieste, čo by si mi poradil? Dať ho z očí preč, aby srdce ľahšie zabudlo a stratiť ho pritom ako kamaráta? Alebo sa s ním ostať kamarátiť, pričom ma bolí každý jeden deň strávený s ním, predstierať, že som ok a navyše, že k nemu nič necítim, aby som mu neublížila a udržala naše kamarástvo?"
,,Na toto ti vážne neviem poradiť. Čo chceš ty?"
,,Chcem byť s ním kamarátka. A neľúbiť ho. Je mi ho príliš vzácne stratiť ako osobu. Ako priateľa. Radšej by som mu to nepovedala a tvárila sa, že nič, ak by to znamenalo, že prežije naše priateľstvo."
,,A myslíš, že to zvládneš, keď ho budeš mať na očiach?"
,,Veľmi ťažko a pomaly."
Život je záhada. Je ťažký, i keď nie nezvládnuteľný. Asi sa momentálne zahádžem zase prácou, školou, spoločenským životom, kamarátmi a koníčkami na plné pecky, len aby som prehlušila svoje city k tebe. A aby som na teba nemyslela. Aby som...
Ach. Aby som ťa prestala už konečne ľúbiť. Už som ako obohraná platňa. Samej mi to lezie na nervy.
Lebo mi seriózne z tohto schizofrenického dvojakého života lží a pololží začína cvikať v hlave.
- Deviatka
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
staphylococcus
12. 1.januára 2016 13:46
Zazivam uplne, ale do bodky uplne rovnake pocity, az na to, ze su vzajomne a u mna vitane. No a nehovorim tomu "laska". Vacsinou.
Napíš svoj komentár