Milá osmička,
Blablablabla... život je pes.
Povedala som mu to. A neskutočným spôsobom sa mi uľavilo. Bolo to ako nosiť vrece kameňov na chrbte. Veľké tajomstvo, ktoré nemáte komu povedať a keď poviete, jednej jedinej osobe, tak nie celú pravdu, nie tak aby bola dostatočne zainteresovaná a chápala vás - a srdce vás páli tak, akoby sa oškrelo o asfalt a jediný, kto vám ho kedy pofúka, ste vy sám. A niekedy fúkate o dušu. Niekedy nerobíte nič iné iba sa mu prihováte: ,,Srdiečko moje, neboľ, viem, že to bolí, ale neboľ už toľko."
Ale už sa mu poslednú dobu neprihováram, zvláda to.
Už to vie a mne sa uľavilo. Takým neskutočným spôsobom, ktorý neviem ani popísať. A on sa tým netrápil, nie veľmi, dúfam, verím, viem. Jednodňová krátka aférka. Vygrcala som zo seba všetky tie pocity, ktoré nemali ako a kedy ísť von. Naraz. Za veľmi debilných okolností, ale čo už. Cítim sa pokojnejšia, neviem prečo. Fakt sa mi uľavilo.
Mojimi vernými spoločníkmi sú páni Tiapridal, Atarax, Valdoxan a Gerodorm. Moja pečeň ma nenávidí. Ale pomáhajú mi prežiť. Bez nich by som nevedela spávať. Bez nich by som si zas ubližovala. Bez nich by som zase asi spáchala tú kokotinu, čo som spravila, keď ma tento život omrzel. Mám tak čistú hlavu. Všetky pocity, čo teraz cítim, cítim akoby z polovice, možno ešte menej - ako každý normálny človek, konečne! Nepohlcujú ma citové amoky smútku, hnevu, strachu. Neunášam sa sama sebou. Páči sa mi ten útlm a jasná myseľ.
A konečne budem vedieť spať.
Tak trochu necítim nič. Fakt. Kráčam po ulici a nič necítim, všetko sa zdá ako z veľkej diaľky, ľudia mi prídu ako hmla, mám pocit, že som prázdna a dutá. Tak nejak ako prázdna orechová škrupina.
Myslím, že veci už budú lepšie.
- Deviatka
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
2. 10.októbra 2016 06:15
Čo je lepšie než byť prázdna škrupinka?
Napíš svoj komentár